„Sme Klinika. To je oficiálny názov a o tom, kto sme, hovorí naše logo.“

Šéf bol šťastný, že dostal šancu predviesť to svoje vrcholné číslo. Stlačil gombík pod stolom a pomaly sa začali spúšťať nepriepustné kovové žalúzie, zo stropu sa vysunula premietačka a svoje svetlo oprela na miesto, kde bolo okno. Svietilo tam obrovský slovenský dvojkríž. Šéf Kliniky si chcel dať pauzu, pre zdramatizovanie, no pán Kratochvíl, zjavne neohúrený týmto predstavením, mu rečou skočil do samoľúbych myšlienok.

„A čo s tým? Hej, už som videl takýto dvojkríž. Napríklad na hokejových dresoch. A?“

Musel sa držať, aby nevybuchol. Arogantný debil, pomyslel si a spustil mierne sa chvejúcim hlasom, ktorý sa snažil držať pod kontrolou:

„Takže, tým chcem povedať, že sme organizácia financovaná štátom. Každý štát má obdobu takejto kliniky, z bezpečnostných dôvodov je však toto tajomstvo prísne strážené,“ odrapotal.

Sadol si za stôl, chrbtom ku plátnu, znechutený zobral do ruky malý ovládač a poza rameno stlačil gombík pre ďalší slide. Slovenský dvojkríž sa zaryl do korunkových vrchov, presne v strede na desaťkorunáčku.

„Udržiavame stabilitu slovenskej ekonomiky, pre to tie peniaze. Svoje služby poskytujeme len ľuďom dôležitým pre štát z ekonomického hľadiska a vy ste jeden z nich.“

Kratochvíl sa mrvil na stoličke, no trošku podrástol, keď počul chválu na svoju osobu a rozhodol sa, že nebude rušiť a prezentáciu dopozerá do konca. Keby len tá fľaša vodky bola bližšie. Na plátne sa zatiaľ odohrával iný príbeh. Spomedzi korunových vrchov vyliezli dva hady, ktoré sa omotali okolo dvojkríža.

„No a tie hady sú symbolom lekárnictva, ako sami isto dobre viete, keďže vy viete všetko a všetko najlepšie,“ nemohol si odpustiťuštipačnú poznámku tučný hlas. „V podstate sme lekári,“ dopovedal a ani si neuvedomil, že tá poznámka ho tak posmelila, že sa až postavil a opäť podrástol na sebavedomí aj na vzraste. Prehnaným gestom stlačil gombík na posledný slide, kde sa okolo loga vytvoril kruh, ktorý sa dvakrát otočil, zableskol sa a pod ním sa zjavilo pompéznym fontom napísané KLINIKA. Tým záverom sa šéf nechal vždy tak ľahko uniesť, že povedal teatrálne:

„A to sme my - zachraňujeme zdravie slovenskej ekonomiky.“

Z oblakov ho zniesol až vlažný, výsmešný potlesk pána Kratochvíla, na ktorom bolo počuť, ako sa ruky uškŕňajú. To má za tu poznámku o tom, že je vševed. A sú si kvit a obaja si to uvedomujú postupne s pribúdajúcim svetlom v miestnosti. Teraz sa môžu normálne rozprávať.

„Dobre, ale prečo som tu, však ja som zdravý, nč mi nie je. Teda, trošku ma páli záha, ale to asi nebude ono, že?“ snažil sa zavtipkovať Kratochvíl.

„Nie, to teda nie,“ pridal sa do hry šéf, ktorý sa tiež snažil. Snažil zasmiať. „Ste tu pre tú Záhlubskú. Viete,...“ Telefonát. Zvonenie odstrihlo Kratochvíla od odpovede, ktorú sa snažil tak dlho dostať, čo len zväčšilo jeho napätie. „Prepáčte, všetko vám vysvetlí náš anesteziológ, čaká na vás dole. Kuriér vás tam odprevadí. Uvidíme sa neskôr,“ povedal tučný hlas.