Idylka.
Každý za vlastným počítačom. A to som si myslela, že ja som vekové maximum, čo sa týka videohier. Nie som.
Si dospelá, môžeš rozhodovať sama za seba, nemyslíš?
Sranda, že neviem kedy som dospela. Vlastne neviem, kedy som stihla byť dieťaťom. Vždy si spomínam len na zatrpknuté zakomplexované utiehnuté tiché dievčatko s obrovskými snami no s nulovým odhodlaním. Strach z odmietnutia. Strach z výsmechu. Strach zo samoty. Strach z ľudí. Strach zo zodpovednosti. Strach z primalého množstva zodpovednosti...
A ešte stále som tu. Pripadám si ako všetky tie haraburdy, ktoré opatrujem, len kvôli tomu, že mi je ľúto ich vyhodiť. A pritom, smetisko je jediné miesto, ktoré im ešte náleží.
Lenže nejako ako tie haraburdy, ani ja nedokážem rozhodnúť sama za seba. Pozviechať sa alebo sa dať pochovať, pretože svojou so zbytočnosťou iba zaberám miesto pre nové svieže subjekty.
Smutné je, že naposledy som takto uvažovala v pätnástich. Ťažká puberta, hlboké depresie, nenávisť voči všetkému a všetkým, no hlavne voči sebe... A raz to pominulo... A myslela som že navždy. Asi som myslela zle, ako sa to už nakoniec za tých xy rokov pomaly stalo pravidlom.
Motivácia nula bodov. Zase mi nič nestojí za to, aby som sa pokúsila zo seba dostať viac než len zavreť sa do izby a hodiny stráviť nad galaktickými príbehmi. Ani tá láska. Dokonca je mi lepšie keď neni. Keď som sama. Keď nemusím od nikoho nič počúvať, a hlavne nie dojebávačské reči a výčitky... Od nikoho.
Veď koho zaujíma ako mi je? Koho čo vlastne zaujíma? Každý si je tu len pre vlastné ciele...