Keď si vyzul veľké pevné topánky a vstúpil do miestnosti, usadila som ho uprostred perzského koberca.
"Niečo na pitie?"
"Pohár vody, prosím. Alebo, červené víno radšej."
Prisadla som si k nemu. Do ruky mi vsunul štvorlístok a začal rozprávať svoj príbeh: "Bolo to dávnejšie. Nebol som doma spokojný a rozhodol som sa odísť hľadať šťastie. A tiež lásku. Kráčal som neznámymi krajmi a jedného dňa, keď som nocoval v jednoduchej chatrči pod lesom, stretol som tuláka. Bol veľmi zvláštny. V očiach mal plamienky. Možno to bol iba odraz z ohňa, pri ktorom sme sa hriali, ale aj tak ma zaujal jeho pokojný výraz. Myslel som, že večer prebehne mlčky a ráno sa každý poberie svojou cestou, keď sa zrazu z jeho pier začal súkať príbeh. Rozprával o tom, ako kedysi nebol doma spokojný a vybral sa do sveta hľadať šťastie a lásku. Dlho blúdil, spoznával kraje, ľudské osudy, no nenachádzal to, za čím šiel. Až potom to pochopil.
Tulák sa odmlčal. Do rána už nepovedal slovo, len sa zbalil, potľapkal ma po pleci a prstom ukázal do trávy. Musel som sa zohnúť, lebo zhora som nič neobvyklé nevidel. Ranná rosa sa trblietala na zelených steblách a medzi nimi vynikali oblé lístky. Štvorlístok. Otočil som sa za tulákom s nevyslovenou otázkou, ale ten už bol preč..."

Keď zaklopem na dvere u Teba a pozveš ma dnu, vtisnem Ti do dlane štvorlístok a porozprávam, ako ma predvčerom navštívil pocestný, rozprávajúci svoj príbeh:"...od toho rána chodím od človeka k človeku a každému darujem štvorlístok."