Oliver si dlaňami prikrýval tvár a nedokázal rozmýšľať od bolesti hlavy ktorá ho paralyzovala. Počul zaklapnutie dverí a odľahlo mu, že Mária s Martinom sú preč. Rýchlo sa posadil. Potreboval preniesť krv z hlavy aj do iných častí tela. Pravým ukazovákom si zatlačil spánok a ľavou päsťou udrel do matraca. Prečo? V mysli si vravel túto otázku stále dokola a čím viac si ju opakoval, tým viac cítil, že odpoveď nedostane. Prečo nedokážem prísť na to, čo mi ubližuje? Prečo nedokážem vstať a o všetkom v pokoji porozmýšľať? Prečo práve mňa bolesť hlavy núti zostať ako prikovaný na posteli? A prečo sa to vôbec začalo? Slovíčko prečo ho už vyvádzalo z miery. Asi to najtajomnejšie slovo, ktoré na svete existuje. Slovo, ktoré nikdy nič neobjasní iba núti ostatných udávať dôvody a vysvetlenia. Ale Oliver žiadne vysvetlenie nemal. Jeho otec Adam nemal vo zvyku toto slovo používať. Hovorieval, že je príliš silné. No ak ho niekedy raz použil, ak sa jedna jediná otázka začínala „prečo“, pre každého to bol znak, že on dostane odpoveď a to hocakým spôsobom. S jeho autoritou nebolo ťažké vydobyť si odpoveď i tak pokladal otázky veľmi opatrne. Oliver už nevládal premýšľať o sne a o tom mieste, kde prechádzal vlak. Nikdy nedokázal poodostrieť rúško tajomstva ktoré mu tento sen nastoľoval. Ešte cítil mierne chvenie v chodidlách. Stále pociťoval na tvári chladný dotyk jesenného vetra, ktorý naberal silu pri dlhej železničnej trati. Nedokázal sa zbaviť toho ohlušujúceho hluku prichádzajúceho vlaku, ako mu trhal ušné bubienky. No vždy, keď už mal pred očami vlak, keď už mohol prečítať nápis na boku lokomotívy rýchlika, bolesť ho prinútila zaboriť hlavu do vankúša a zabudnúť. Znova ležal bezmocne na bruchu a krv sa mu liala do divo pulzujúceho mozgu. Uvedomil si, že snaha objasniť posolstvo sna ja pre tentoraz zbytočné. Nedokázal znova a znova prežívať tú istú bolesť a nevedieť príčinu. Konečne zistil, na ktorú otázku má hľadať odpoveď.

       „Ako to začalo?“ povedal si nahlas no nemohol vysloviť „prečo“. Uvedomil si, že kým nezistí ako to začalo, nijako inak si nepomôže. Teraz si jasne vybavoval deň, keď prvýkrát pocítil cudziu bolesť na vlastnej koži. Otočil sa na chrbát a zahľadel sa na krémovo biely strop. Snažil sa vybaviť si každú jednu maličkosť dňa po jeho narodeninách. V duchu ďakoval za neutrálnosť nemocničnej izby, na ktorej bielych stenách zobrazovali sa mu všetky obrazy pamäti.

       Spomínal si ako sa v to ráno mame zaprisahával, že od bolesti žalúdka nemôže ísť do školy. Ani jeden argument nebol pre Evu Bilaneovú dostatočným. Oliver nakoniec vyvenčil Fredyho a potom s obrovskou nechuťou a ozajstnou bolesťou v bruchu vzal tašku a odišiel do školy. Na pozdravenie mame venoval iba namrzený pohľad a chladné: „Ahoj“. Bolesť brucha nebola príliš silná a keď na ceste stretol spolužiaka, takmer úplne na ňu zabudol. Počas nedlhej cesty do školy stihol Oliverov nakrátko ostrihaný spolužiak zreferovať všetky chyby novej závodnej hry ktorú stiahol. Oliver počúval s iba predstieraným záujmom. Prikyvoval pri každom zastavení spolužiakovej výpovede no mysľou bol vtedy úplne inde. Myslel na deň predtým, na deň jeho narodenín, keď mu otec podaroval nezvyčajný darček v podobe medailónu a priniesol mu ho až do školy. Inštinktívne zašiel rukou na pravé vrecko rifľových nohavíc, aby sa uistil či je medailón stále uňho. Prstami pravej ruky jemne pohladil siluetu medailónu obtiahnutú jeansami.

       Teraz v nemocničnej izbe si prvýkrát začal spájať so snom. Tresol sa po čele a vyčítal si, prečo na to neprišiel skôr. Veď aj v samotnom sne ho zlatá retiazka šteklila na ruke. Za okolností, akých medailón získal a za faktu, že sa objavoval aj pri vlaku, musí mať s tým predsa niečo spoločné. Rýchlo sa otočil na pravý bok a ľavou rukou otvoril šuplík na plechovom nočnom stolíku vedľa postele. Netrpezlivo prehrabal kozmetiku ktorú tam mal, až kým na konci šuplíka nezacítil chladný povrch medailónu. Jemne, tak aby mu neublížil, vzal medailón do dlane a pravou rukou zavrel šuplík. Prevalil sa na chrbát, natiahol ruky a medailón vzal medzi palce a ukazováky. Prezeral si ho skúmavo ako starú fotku zatiaľ čo retiazka sa ladne skĺzla po chrbte jeho pravej ruky. Pomaly ho otáčal a obdivoval žiariace jantáry, ktoré v strede oboch strán svietili ako zreničky v zlatom oku. Bruškom pravého ukazováka opatrne prešiel po vygravírovaných ornamentoch po dlhšom obvode medailónu. V strede jednej obvodovej hrany bol malý výstupok. Keď to Oliver lepšie prezrel, odhadoval, že je to asi otvárací pánt. Neskôr však túto myšlienku zavrhol lebo nevidel nijaký spoj a medailón sa zdal byť celistvý. Zlato sa lesklo ako zrkadlo a všetkému dodávalo zlatý odtieň. Oliver študoval medailón s neskrývaným obdivom k precíznej práci, ktorou bol spracovaný. Keď sa lepšie pozrel na gravírovanie po obvode, spoznal v ornamentoch dvoch preplietajúcich sa hadov. Ešte raz pomaly prešiel po celom obvode a potom zistil že hlavy oboch hadov končia pri malom výstupku. Oba majú vyplazené jazyky, ktoré sa na koncoch rozdeľujú na tri časti. Stredné časti oboch jazykov sa stretávajú pri záhadnom výstupku. Na Oliverov tvári sa teraz črtalo sklamanie. Dúfal, že na medailóne objaví niečo, čo by mu mohlo pomôcť. Dúfal, že sa bude dať otvoriť a vnútri objaví nejaký papier, fotku, hocičo. Hocičo, čo by mu mohlo aspoň trochu pomôcť v jeho bádaní za pôvodcom snov. Ako veľmi veril v to, že tak ako v mnohých filmoch, aj on v záhadnom medailóne objaví niečo zaujímavé, prekvapujúce. Mal v čerstvej pamäti moment, keď ho dostal. Moment, keď prvýkrát videl tvár svojho otca skrivenú v nepokoji a strachu. Od tej chvíle sa k medailónu správal ako k najväčšej cennosti akú kedy vlastnil. Keď mu ho dával povedal iba dve vety: „Tu máš a dobre to stráž. Dúfam, že u teba to nenájdu,“ no iba tieto stačili na to, aby Adam Olivera dostatočne upozornil na cennosť predmetu, ktorý mu s takou dôverou odovzdával. Bol veľmi sklamaný z toho, že sa z medailónu nič nové nedozvedel. Zanadával mu do obyčajného lesklého šutru a položil ho na stolík. V tom momente si spomenul ešte na jednu vetu ktorú pred ním otec povedal: „Všetko sa dozvieš, ale neskôr.“ Dnes mal Oliver pocit že to neskôr musí byť už teraz. Už nechce ďalej čakať na odpovede, v horšom prípade na ne dôjsť sám. Prečo mu doteraz otec nič nepovedal. Keď povedal to, čo povedal, musí mať nejaké odpovede. Na návšteve v nemocnici bol len raz, tretí deň odkedy sa zobudil. Dnes ráno ho videl druhýkrát. Ale čo dočerta chcel s Máriou. Oliver predpokladal, že otec má príliš veľa práce na to, aby ho chodil navštevovať každý deň. Veď aj predtým ho vídaval iba cez víkendy a keď sa mohol vrátiť trochu skôr z práce, dal mu iba pusu na dobrú noc. Ako to, že na rozhovor s Máriou si čas nájde, no neho navštíviť nepríde. Neboli síce ešte návštevné hodiny ráno, ale on je tu už piaty deň a Adam ho prišiel navštíviť iba raz. Teraz sa mu znova na bielych stenách izby objavoval obraz tretieho dňa.

Oliver Bielovič