Na túto tému som si porevala celkom dosť... Mám nepočujúce dieťa... hovorím si v duchu a tečú mi slzy a tečú mi didy a malinká cucká a miestami sa škerí, že daj fľašu, lebo mi to dáko tečie pomaly a celé ma to nebaví...

Plakala som ráno, na obed, v noci.. Táák. Príležitostne. Hocikedy, keď sa mi zazdalo, že fakt nepočuje. Predstavovala som si, ako stretnem danú sestričku v obchode a ako ju chytím pod krk a ako jej poviem, že je .. že je.. skrátka že je niečo veľmi veľmi vulgárne a nepekné.. Že si majú tú ich mašinu strčiť do zadku a ešte že je stará a škaredá a neviem čo.. Proste, ako si ju raz niekde v nejakom tom reťazci chytím a niečo zlé jej urobím, lebo to, že moja malá nepočuje je skrátka a dobre JEJ VINA!!!....

Plakala som, plakala som, plakala som... Vyčítala som si, že som sa, ja krava, nedala vypísať pé en, ako to robia iné mamičky, ale makala takmer do konca pracovného pomeru... Vyčítala som si, že to má určite z tej mojej chrípky, čo mi nabehla od únavy, hneď v prvý deň materskej.. Hneď, ako som prišla domov z roboty, ľahla si na gauč a povedala si, že konečne doma, konečne pokoj...  A ajhľa. Horúčka... A ja som sa liečila týždeň, dva, tri... Kým to bolo v pohode. A jasné, že nič nesmiete brať, maximálne nejaké céčko, alebo čo. Vyšťaviť si pomaranč, spraviť čaj, maximálne kalciový sirup...

Môžem za to ja. Môžu za to moje obavy. Moja úzkosť. Či bude zdravá. To, že som sa celý čas tak pekelne bála, to za to môže! Ja! To kvôli mne teraz nepočuje... Lebo som krava. Lebo som slabá. Lebo.... Skrátka je to moja vina.

Môžem za to, lebo som uverila, že myšlienka má silu. Všade o tom píšu.. a potom sa celý čas bála.. čo keď jej uškodím? Vlastnými myšlienkami?... Články o tom, že silou myšlienky necháte kvet zvadnúť, alebo vykvitnúť... O tom, že myšlienkou zmeníte štruktúru vody... Toto ma poriadne vyľakalo a desilo celé tehotenstvo.. Hlavne mať správne myšlienky. Hlavne sa nebáť.. A tak som sa bála a mala veľmi nesprávne myšlienky... Strach, bezmocnosť, sebakontrola.. Čo ak? Čo ak?... Bože, je to celé moja vina............Nemala som sa báť, mala som viac meditovať, viac cvičiť, piť viac čaju, viac čítať, viac sa kúpať, počúvať viac hudby, spievať jej.. Bože, spievať jej!!!.... Ale ja som to nerobila, a teraz.. Teraz je hluchá, kvôli mne!!!...... Mrazí ma, strašne ma mrazí....

A potom si utriem slzy a dívam sa na to nádherné dievčatko... A snažím sa počúvať moje srdce... Že čo ak? Čo ak mal ten doktor pravdu, keď hovoril... Že sa skrátka nemám báť, že prístroj je prístroj a človek je človek... A že sa u malých detičiek ušká vyvíjajú a že určite budem mať radosť... Čo ak mal pravdu?...

Akoby som mohla toto dieťa nemilovať, ak... Ak by to nebola moja vina. Ak by som sa nevinila za to, že asi nepočuje... Ako by som sa cítila? A ako by som sa k tomuto problému postavila?... Zrazu sa cítim o niečo silnejšia... Ak by som sa totiž nevinila... Musela by som si odpovedať, že som šťastná. Že ma nič nebolí a netrápi, lebo toto dieťa je úžasné, či už počuje, a či nie, je moja, je nádherná a ja ju milujem a že pre ňu skrátka len budem robiť, čo bude treba a hotovo. A ten kameň, čo si nesiem v duši, by mi snáď mohol celkom spokojne odpadnúť... Vravím si a utieram si slzy z líc....

Čo mi pomôže teraz? Meditácia? Ešte jedna šálka čaju? Lieky? Homeopatiká? Psychológ?....

Utiekam sa k Bohu. Ak by bola realita v strede.. Niečo medzi dobrom a zlom.. Ak by som mohla veriť môjmu ja... Čo by som počula?...

A v tom tichu počujem odpoveď, že všetko je v najlepšom poriadku. Že sa nemám čoho báť. Že mám byť trpezlivá. Že sa mám radovať. Že mám veriť, ako by sa už stalo... a potom kdesi vidím napísané, že "Nech sa ti stane, ako si uveril", ako by niekto čítal moje myšlienky a lepil mi plagáty tam, kde si ich môžem prečítať... A okolo mňa chodia ľudia s tričkami... "Live in the moment", čo znamená, že sa nemám veľmi zamýšľať nad tým, čo bude, ale žiť v tom, čo je...

A jedného krásneho dňa to príde. Hrkám mojenke pre uškách... A skúšam.. Možno dnes sa otočí... Možno dnes sa otočí.. A ona sa naozaj otočí. Na jednu stranu, na druhú stranu.. A do toho to jej výskanie a agúú agúú agúú..

Hahaha, smejem sa, plačem. Smejoplačem. A som najšťastnejší človek na svete a ďakujem Bohu. Že ma podržal. Že som sa začala znova modliť.. "Pros a dostaneš", píše sa.  A ja prosím.. Prosím, prosím a prosím.

Prečo by sme sa mali báť prosiť o to, čo chceme? Prečo by sme to nemali dostať?...

"Ak je tvoja viera veľká ako horčičné semienko...", hovorí Ježiš...

Dáva to zmysel. Asi najlepší zo všetkého. Nemusíš byť dokonalý. Vlastne, ty ani nemáš šancu stať sa dokonalým. Ty si skrátka TY. A je tu Niekto, kto vie o tvojich chybách. Vie, že si slabý, nedokonalý, a nič od teba nežiada. Žiadne obety. Tvoj život je skrátka už len dar....

Áno, môžeš cvičiť jógu. Môžeš čítať knihy, ktoré ťa zaujímajú. Môžeš sa snažiť byť lepším človekom... Ale nehnevaj sa na seba, keď sa ti nedarí. Nikto to nebude stopercentné. A ten Niekto to vie a miluje Ťa nadovšetko.

Ak by som mala prijímať život.. Vyslovene pokorne.. Predsa tu už ďalej nie je ďalšie miesto na trápenie, nie?....

PS: Pokora ale neznamená.. že sa máme zmieriť so zlým. To je omyl. Ty máš stále bojovať za spravodlivosť a dobro.