Konečne sloboda, taká ktorá sa dá chytiť do rúk. Sloboda a vôňa vzduchu. Pritisnutá na tvojom chrbte, dýcham rýchlosť. Milujem ten vietor čo sviští v prilbe a hrá sa s pramienkom nepodarenej ofiny. Keď  sa rozbehneme a motorka zahrá svoju muziku a uvoľní všetko napätie a stres čo sa nahromadil za jeseň a zimu. Je úžasné dostať do seba vône prírody. Kúsok po kúsku vdychovať dedinu, kde sa práve páli tráva, alebo opeká mäsko na záhrade. Cítiť ako vonia potok alebo ako sa hnojí  pole. Paradoxné vône prebúdzajúceho života. Je úžasné roztiahnuť ruky a nechať nech sila vetra narazí na prsia a nedovolí urobiť pohyb čo chceš. Cítim sa tak nebezpečne bezpečne s tebou keď ma vezieš, keď sa otočíš ku mne a žmurkneš, alebo ma chytíš za koleno na križovatke a spýtaš  sa či mi nie je zima. Večer vidieť ako sa slnko červená, je hanblivé ešte sa neosmelilo poriadne rozdať svoju energiu do všetkých kúskov prírody. Oblaky sa okolo neho vinú a prepúšťajú miesto na oblohe hviezdam. Nádherný pohľad na nebo plné hviezd, ktoré idú s nami a sledujú cestu, po ktorej uháňame. Zdvihnem hlavu a vietor sa popod prilbu rozbehne , popreháňa myšlienky a vyčistí mi ju od všetkých problémov. Vtedy zabúdam na bežný svet, a žijem len ten okamih s tebou. Išla by som tak aj na kraj sveta.