V prvom rade, vecte, nie som hrdá na frekvenciu pridávania článkov, pretože najmä kvôli sebe rada občas zablúdim pozrieť sa na svoje "staré ja" ako sa malo, uvažovalo, tvorilo. Niekedy sa pousmejem a niekedy sa dokonca od seba samej inšpirujem aby som žila tak, že jediné čo budem riešiť, budú tie večne rozoberajúce sa lásky :-) Btw. mala som zopár článkov rozpísaných, ale necítila som, že sem patria, resp. že stoja za to, sa k nim neskôr vrátiť. Teraz späť k téme.

Od posledného článku (bezmála štvrť roka) sa toho zmenilo naozaj veľa. Okrem toho, že sme späť v našich zabehnutých životoch, tak niektorí ako ja, ktorí prežili bez ujmy na práci, psychike sa naopak, veľmi pohli vpred. Mne osobne karanténa priniesla poriadok v mojom živote a to vám teda poviem, bol tam riadny bordel. Upratovala som deň čo deň, niekoľko týždňov. Bola som donútená zostať zavretá na malom území sama so sebou a prinútiť sa „rozprávať“ so svojou dušou, i telom. Zo začiatku sme sa celkom trápili, ale na môj vkus pomerne rýchlo sme sa navzájom začali vidieť jasne. Pred sebou budete darmo utekať, ste v tom spolu až do konca života:-D Jedného dňa prišiel akýsi zlom a ja som v sebe opäť našla tú, ktorá bola zakliesnená pod sutinami strachu, nedôvery a nesebalásky. Opäť som stvorila ten najúžasnejší vzťah, aký v mojom živote nič nepretčí – vzťah sama k sebe. Vyzerám ako schizofrenik? :-D Tiež si myslím, ale pokiaľ človek aspoň raz prešiel takým obdobím ako ja, chápe moje slová.

To, čo by som si chcela odniesť a možno inšpirovať niekoho z vás je zaužívaná veta „nič nie je také zlé, ako v danú chvíľu vyzerá“. Raz vyjde slnko a aj keď sa vám zdá, že sa vo vašom živote všetko zosypalo, je to tak v skutočnosti iba preto, aby sme sa niečo naučili, aby sme pochopili, že pokiaľ to nemalo prirodzený flow, tak potom bolo niečo wrong. Neobviňujte sa, neutápajte sa, neanalyzujte. O niekoľko mesiacov/rokov keď sa obzriete späť, vám bude všetko dávať zmysel do posledného detailu. Sľubujem.

Do skorého videnia... vaša Lenulil :-)