Sviatok sv. Valentína som začal uznávať "nevedomky "od roku 1999. Prečo? Písal sa deň 13.2.1999 a bola sobota. Snehu bolo navalené po uši a ja som sa snažil dostať zo služby (ešte som bol v armáde) domov, aby som sa stretol s rodičmi a bratom. No snehové kalamitky narobili svoje aj s autobusovými spojmi. Prvý mi nešiel o 07:30 hod. a mrzol som tam hodinu. Čo teda s načatým večerom? Vrátil som sa na útvar, zapol PC, naštartoval IE, že sa teda poobzerám po webe. Otvoril som si szm.sk a poobzeral sa po jeho ponukách a medzi iným tam bola vtedy stránka blast.sk, kde bola aj zoznamka. Nahodil som do nej svoje veľmi stručné C.V., ale nejak som tomu nevenoval pozornosť. Čas neúprosne bežal, tak som urobil pokus číslo dva na autobus. Nevyšlo to ani teraz. Bolo už 11:00 hod a ušla mi tam ďalšia hodina. Povedal som si, že do tretice všetko dobré. Opäť som sa vrátil na útvar, kde už službukonajúce dievčence mali zo mňa srandu. Pozrel som si aspoň poštu a ejha, stránka sa mi akosi zaplnila. Tak som si to začal selektovať. Keďže som mal cestovania už plné zuby, hľadal som niečo, čo býva bližšie. Z celého "sortimentu", čo sa mi ponúkal, tam zostala jedna. Jediný kontakt na ňu bol tam uverejnený len e-mail. Tak som ju požiadal aj o iný spôsob spojenia. Vtedy som považoval čas za svojho úhlavného nepriateľa, lebo domov som musel. Pošta však bola odoslaná, otázka položená. 14.2.1999 som v práci nebol, lebo bola nedeľa a nebolo to zase až tak blízko a autobusové spojenie vzhľadom na počasie nevzbudzovalo vo mne dôveru. Nechal som to všetko teda na Pravoslava, alebo teda na 15.2.1999 - pondelok. Do práce som došiel prvý a ihneď som sa vrhol na "poštu". Reakcia tam bola ešte z 13.2., ale aj zo 14.2. Poslala mi číslo svojho mobilu s pripomienkou, že je ľahké číslo dať, ale ťažšie je naň sa dovolať. To mala pravdu. Asi do 09:00 hod som sa je dovolať nemohol. No a potom to zrazu zdvihla. Keď sa ozvala na druhej strane, akosi sa mi urobila v hrdle nejaká hrča a ani neviem, či som vôbec povedal niečo súvislé a zmysluplné. V každom prípade sme si dohodli stretnutie v ten deň na 15:00 hod. a zhruba spôsob označenia, aby sme sa dlho nehľadali. Od tej chvíle sa mi začal deň vliecť ako slimák. Nedajbože to dotiahnuť do 15:00 hod. Zuby som si umýval hádam trikrát. Nakoniec som sa predsa len dočkal. Vyrazil som do mesta s dostatočným predstihom, lebo som potreboval kytičku. Ako na potvoru v kvetnárstvach to bolo ako vymetené. Jediná kytička, čo sa dala ako tak dať dokopy bola kytička z modrých chryzantén. Hanba - nehanba, kúpil som. Prišiel som trochu v rozpakoch na dohovorené miesto a čakal. Po stanovenom čase -neubehla ani minúta - z nemenovaného kníhkupectva vyšla von veľmi sympatická dáma v 3/4 -vom, koženom kabáte. Povedal som si, že némám čo stratiť, tak som ju oslovil. Trafil som klinec po hlavičke. Ručička, kytička a dohodli sme sa, kam si pôjdeme sadnúť.

Trochu to zostručním. Od tohoto času sme sa stretávali takmer denne. Ja som mal prevzatý za čerstva byt. 6.3.1999 dostala od neho kľúče a padli z nás všetky zábrany a 11.3.1999 sme už maľovali. Od tohoto dátumu sa taktiež presťahovala ku mne do bytu a v tom roku dňa 30.10. sme to späčatili v kostole Božieho srdca v Janovej Lehote. Takže tohoročný Valentín už bude náš ôsmy. Všetko mi to pripadá ako keby to bolo včera. Nič nám nezovšednelo a ani nemalo na to čas. Želáme všetkým zaľúbencom, aby nikdy nenechali svoju lásku zovšednieť a neupadli do nejakého stereotypu. A ešte niečo. Každý deň má niekto meniny, akurát keď sme sa zoznámili my, tak ich mali Arpád, Valentín a Pravoslav. Zvyšok je na Vás.