Dlho som nepísala. Keď je človek šťastný, resp. keď mu nie je úplne nah... nanič, tak nemá ani potrebu vypisovať sa. Myslím, že to povedala Pink, že žiadna dobrá pieseň nevznikla vďaka šťastnému srdcu alebo tak nejak. To je jedno. Proste bolo celkom fajn. Aj je. Niekde v polovici apríla ma prestalo baviť hľadať možné dôvody, prečo sa veci zmenili a prečo sa s tým neviem zmieriť. Proste ma prestalo baviť byť utláčaná minulosťou. /Použila som krásne pasív, za to by ma profesor na textových cvičeniach pekne zvozil, lebo slečna, pasív nie je dobrý...(to je pravda, pasív - pasivita... ani jedno nie je dobré používať pričasto)/. No a čo, že sme si kdesi na konci štvrtáku plakali v náručiach a sľúbili sme si, že nech sme budúci aj ďalšie roky kdekoľvek, v Blave, Prahe, Bystrici, Brne, Londýne, Barcelone, Tramtárii, stále budeme také super priateľky, stretávať sa na kávach, chodiť spoločne na akcie, bla bla....Po necelom roku z toho zostalo len to bla bla a nič viac. Smutné, keď vám ľudia, s ktorými ste predtým prekecali celý deň a "prečetovali" celú noc, ani len nenapíšu neviem koľko týždňov. Najskôr ste zmätení. Rozmýšľate, čo sa stalo. Potom čo ste spravili. Čo ste povedali. Potom sa naštvete na druhú stranu, že je neschopná a ignorantská. A potom, zrazu, jedného dňa, to len tak necháte ísť. Pochopila som, že sa môžem ozvať aj ja. Posnažiť sa zachrániť posledné kúsky, zviazať konce uzlom a zviazať ho pevnejšie než predtým, dúfajúc, že sa tento raz nepretrhne. Môžem. Ale nechce sa mi. Som unavená minulosťou. Držaním sa ľudí, ktorí sa ma /dobrovoľne/ už dávno pustili. Držaním sa minulosti len preto, lebo bola pekná, bola pohodlná a bola istejšia než prítomnosť, než to, čo / a koho/ mám teraz a to čudo, nazývané budúcnosť. Mama dnes odišla do Egyptu. Do toho Egyptu, ktorý mi sľubovala na začiatku školy, keď sa mi zdalo, že vybuchnem uprostred fakulty, uprostred autobusu, keď sa mi zdalo, že potrebujem utiecť. Už nepotrebujem. Preto som zostala doma a mama išla, aby si oddýchla od starostí v kaviarni,kde je síce dobrá káva, ale zlá spolumajiteľka. Tá mama, ktorá na mňa minulý víkend nahúkala najviac na svete, že som v živote poriadne nikdy nepracovala a nič nerobíla. A tým prispela k obratu v mojom živote, o ktorom ešte ani nevie, lebo sa jej to bojím povedať a o ktorom sa zmienim až po zakúpení leteniek, keď už akákoľvek snaha materinského citu /toho istého, ktorý na mňa nakričal, lebo aj keď dieťa nikdy nič nerobí, predsa len ho milujeme/ presvedčiť ma, že doma je najlepšie, nebude nič platná. Povedala som, že nepotrebujem utiecť? Tak som klamala. Potrebujem. Ale nie od školy. Len od tej minulosti.Zatiaľ to riešim behom cez polia. Baví ma to. A to som vždy bola v 12 minútovke najhoršia z triedy. A len čo bude známy termín poslednej skúšky, vrhnem sa na rezervovanie leteniek. Nikto mi neverí, že odletím. Že tu zanechám psa. Že sa vzdám Pohody aj pohody. Veď uvidia, keď im víťazoslávne zamávam letenkou pred očami. A neveriaci uveria. Potrebujem odletieť ďaleko. Potrebujem hľadať prácu, byť odmietnutá, byť zrevaná šéfom, tisíckrát stratená v dave, sklamaná prenajatým bytom a opitá v cudzom meste bez žiadneho známeho ramena poruke, na ktorom by sa dalo vyplakať a ktoré by rozumelo všetkému, nech by to bolo akokoľvek nezrozumiteľné. Potrebujem byť vyfackaná životom na vlastné náklady, aby som konečne dokázala oceniť čo mám, koho mám a že nech sa vadíme hoci aj každý deň, že mám kam prísť, mám čo jesť a mám kde spať, mám za kým ísť, keď sa cítim nanič a mám na koho kričať, keď sa na to cítim, lebo hádka, to je len jeden zo znakov lásky, keď si ľudia navzájom ukazujú, že im na sebe ešte natoľko záleží, aby sa snažili tomu druhému ukázať cestu k zmene, a je jedno či v pokoji, cez krik alebo cez slzy, prípadne kombináciou týchto možností. Tak. Potrebujem utiecť ďaleko, aby som v dave veľkomesta zmiešaného s prisťahovalcov, vône piva, mostov, rýb zabalených v novinovom papieri a zelene našla samu seba. Aj za cenu niekoľkých preplakaných večerov, či preplakaných hovorov cez skype. Lebo ja a Dublin patríme k sebe. Možno ešte viac ako ja a Londýn. Ale Londýnu to nevravte, lebo ja často mením názory a možno jeho čas ešte len znova príde. Pijem radlera a venčím psa. Je deväť hodín večer a neskutočné teplo, akoby už bolo leto. Plechovka v ruke ma presviedča, že niektoré kombinácie sú dobré aj po rokoch. Ako napríklad pivo a sprite. Alebo fialová a naša detská izba, ktorú zajtra maľujeme. Fialová je príznačná, realistická farba pre mňa. Zmiešajte optimistické vízie videné cez ružové okuliare a blue days preplakané (aj) kvôli nesplneným víziam a dostanete fialovú. Pijem radlera a pokúšam sa nemyslieť na blížiace sa skúškové. Asi mi neprejde všetko tak, ako prezentácia na anglickej literatúre, keď som po vyslovení môjho mena odštartovala improvizáciu roka a nakoniec zožala chválospevy... Nevadí. Skúškové je ešte (relatívne) ďaleko. Treba sa sústrediť na blízku budúcnosť. Napríklad na to zajtrajšie maľovanie. Fialová. Postŕham zo stien všetky fotky, zmetiem ich aj zo stola. Hodím na dno skrine a nahradím ich čiernobielymi obrazmi. Londýna. Paríža. Audrey. Zebier. Hocičoho. Lebo už som unavená z minulosti. Môj prvý "článok" ,ktorý som nenapísala, keď som bola úplne "fucked up". Gratulujem si...