otvára rebrá, ale bez bolesti.

Nepadajú slané slzy, predsa tak,

halím pred ľuďmi svoj zrak.

Nie je začo sa tu hanbiť,

veď je to vzlyk z dojatia.

Boh, dotýka sa ubolenej duše,

a pohládza mi svetlom srdce.

A my maličkí, trasúce sa dušičky,

topíme sa v láske tej.

Nie je za čo sa tu hanbiť,

veď trasieme sa dojatím.

Ďakujem ti Otče za ten dar.

Dar viery do rúk vkladáš mi,

a privieraš nežne moju dlaň.

A ja tvár položím ti v ramená.

Však nie je sa tu za čo hanbiť,

keď pred Tebou lámu sa mi kolená.

Nepozná ten, ktorému sa nedostalo,

ohnúť pás pred tvárou bázne,

bázne k srdcu nad srdcami.

Oliver Bley