Keď som bol malý, chcel som byť kráľom. Skvelé povolanie, dobre platené, zriedkavé a nepotrebujete naň špeciálne štúdium. Teda aspoň v tom čase som v to veril. Žiaľ v určitom veku som si ale uvedomil, že možnosť stať sa kráľom v dnešnej dobe je už dosť mizivá. Najmä pokiaľ neuznávam morganatické manželstvá.

Druhým mojim vysneným povolaním nebol ten chlapcom typický smetiar, ale archeológ. Len do dňa, keď som v 16tich šiel brigádovať na jeden výskum a okrem spústy mozoľov, svalovice a mizerného platu som si domov priniesol aj uvedomenie, že tadiaľto cesta nevedie.

Keď som sa musel v 15tich rozhodnúť kam na školu, jediná schodná cesta bolo pre mňa gymnázium, pretože som nemal absolútnu predstavu o tom, čo nakoniec mienim v živote robiť. I keď v tom veku ju asi nemá nikto a všetky tie odborné školy su skôr voľby rodičov ako detí, ale to je už o inom ...

Takže gymko. Štyri roky poskytovania "všeobecného prehľadu (so zameraním na informatiku)" a z hľadiska výberu vysokej školy hlavne štyri roky vplyvu mojej fyzikárky na moje rozhodovanie o mojom ďalšom smerovaní. Štyri roky mi tvrdila, že mám maximálny talent na fyziku a nesmiem ho premrhať. Stručná schéma jej predstavy o mojej kariére bola "Gymko -> Matfyz -> Jej manžel jadrový fyzik -> Ja v CERNe". Lákavá ponuka. Najmä pokiaľ ju vie úplne ideálne opísať a nádherne podať človeku, ktorý nevie kam ďalej.

Keď v štvrtej triede prišiel čas podávania prihlášok, začali o mňa súperiť mnohé vplyvy z blízkeho okolia. V prvom rade mama, ktorá trvala na jednej prihláške na školu, kde by ma určite zobrali (ale hlavne kde "dávajú Ing. a nie nejaké obyčajné Mgr."). Po skvelom odôvodnení a popísaní toho, ako tam môžem prakticky využiť matiku a fyziku, som si jednu prihlášku podal na Stavebnú. Potom tu bol vplyv Babičkin, ktorá práve ležala v nemocnici a uprosila ma na prihlášku na právo. No a na koniec samozrejme vplyv fyzikárkin, ktorý sa po štyroch rokoch stal akosi najbližší mojej predstave o budúcnosti. Lenže som sa akosi zamyslel nad finančnou situáciou v oblasti jadrovej fyziky a niečo sa vo mne pohlo, túžba po matfyze sa zmiešala s túžbou po praktickosti a prihláška smerovala na Ekonomickú a finančnú matematiku.

A prešli dni a týždne premýšľania a ja som sa jedného pekného slnečného rána, v pondelok 9. júna 2008 zobudil s absolútnym presvedčením, že jediná správna cesta pre mňa je Stavebná. Nie, neviem ako som k tomu presvedčeniu prišiel. Možno sa mi niečo snívalo, alebo ma niekto hypnotizoval. Alebo som podľahol maminmu podvedomému vplyvu (predsa len mala na škole aj psychológiu...).

Hneď prvý semester som si ale uvedomil, že toto bol veľký omyl. Že Stavebná (ktorá sa inak prezentuje ako druhá najlepšia technická fakulta v krajine) predstavuje dokonalé stelesnenie pekla vrátane psychického a čiastočne aj fyzického mučenia. A opäť som sa dostal k otázke "Kam s prihláškou?". Lenže to už som tušil, že vety typu "Ak sa ti na škole nebude páčiť, môžes to predsa po roku zmeniť" boli len frázy, a ja nikdy doma nedostanem požehnanie na novú školu. Preto som sa rozhodol podať prihlášku tajne. Lenže zásah vyššej moci a hlavne hnusná chrípka ma pripútali na lôžko a prihláška sa nakoniec nekonala. A mňa čakal ďalší rok v pekle obsahujúcom psychické a čiastočne aj fyzické mučenie...

Posledný semester bol neuveriteľné náročný a neuveriteľne stavársky. Definitívne som sa utvrdil v tom, že seba samého ako stavebného inžiniera nevidím. A teda, že tento rok môj útek dotiahnem do konca. Žiaľ, stavebná stihla zapracovať.

Matfyz už akosi nie je školou, kde by som sa videl. Po ledva urobenej skúške z Fyziky, a zatiaľ dvoch neúspešných pokusoch z Pružnosti mám sebavedomie podkopané natoľko, že neverím ani v prejdenie prvého semestra. Barborka tvrdí, že to nesmiem brať takto, lebo "úroveň a prístup na Matfyze je niekde úplne inde ako na Stavebnej".

Úprimne povedané, mojou momentálne vysnívanou školu je Filozofická, konkrétne Archívnictvo. Vždy ma to ťahalo k histórii a ako hovorí profesor Sokolovský - "archivári sú šľachta medzi historikmi". Celkovo je to úplne super vec. Milujem tú vôňu starého papiera, po ktorom storočia behali a na ktorý (pardon) srali generácie myší. A hlavne je to úplne neopísateľné, keď si predstavím, že za každým tým papierom sú ukryté skutočné ľudské životy. Ich podstatné aj nepodstatné okamihy...

Vlastne jediná vec, ktorá ma drží na Stavebnej, je veta z môjho rozhovoru s bývalou matikárou. Povedala niečo ako "uvedom si, že jedného dňa budeš musieť živiť rodinu". Hej, to je podstatný fakt. I keď momentálne asi ani neverím, že jedného dňa si vlastnú rodinu založím, nejako ma to naštrbilo. Vlastne viacej ľudí mi tvrdilo, že dnes je  stavarina jediné odvetvie, ktoré ľudia nemôžu odpísať (i keď podľa mňa to je aj právo, financie, pekárenstvo ...).

Na druhej strane názorového spektra je MaL, ktorá tvrdí, že "spoločnosť nestojí na tých dobre platených ľudoch v oblekoch, ale na tých, ktorí sú schovaní niekde v úzadí a majú mizerné platy". Celkovo tento pohľad mi je akosi milší. Dokiaľ neprišlo isté k istému, tiež som mal takýto postoj. Že aj keby som mal po večeroch sedávať pred Hlavnou stanicou s plastovým kelímkom (http://www-ucjf.troja.mff.cuni.cz/scheirich/index.php?s=4&strip=5), chcem robiť vedu. Že proste to, čomu chcem zasvätiť život, je tá čistá veda a nie to, čo ju využíva. Len momentálne neviem, ktorá veda ...

Som na pochybách. Uvedomujem si, čo je správne. Uvedomujem si, čo chcem. Ale nemám dosť sily na vzopretie sa očakávaniam na mňa kladeným. A nemám dosť sily zahodiť dva roky štúdia, najmä pokiaľ mi niekto sem-tam pripomenie, že moji rovesníci budú budúci rok "titulovaní".

Zbláznim sa. Predpokladám, že jedného dňa mi totálne preskočí. Ale aspoň potom budem môcť na otázku "Archivnictvo? Si šlahnutý?" alebo "Matfyz? Ti preskočilo?" odpovedať "Áno!"