Laurino prvé precitnutie do staronového života trvalo sotva dve minúty. Spoznala tváre svojich rodičov, ktorým lekári na chvíľu povolili pristúpiť k preberajúcej sa dcére. Sotva si stihla uvedomiť trápenie, vpísané do známych čŕt. Pokúsila sa na nich usmiať a chcela im dať najavo, že všetko bude opäť v poriadku. Lenže náhle pocítila nekonečnú únavu a jej vedomie v sekunde ovládol milosrdný spánok. 

     „Teraz bude niekoľko týždňov veľa spať a oddychovať,“ – vysvetľoval lekár jej rodičom. „Najmä prvé týždne ju budeme udržiavať v umelom spánku ... je to najideálnejší spôsob na zmiernenie obrovských bolestí po amputácii.“

     „Čo bude ... chcem sa spýtať, kto jej to povie? ... a kedy? ... že prišla o ľavú nohu ... že je z nej mrzáčka na celý život ... že má zbabranú budúcnosť??? Možno mala radšej zomrieť, než takto navždy trpieť,“ – zadúšala sa plačom Laurina mama, ktorá od nehody nebola schopná chvíľu si odpočinúť a pospať dlhšie, než 2-3 hodiny. Padala únavou a akýkoľvek život mimo jej dcéry ju prestal zaujímať.

      „Pani Vinerová,“ – začal lekár upokojujúcim tónom dohovárať plačúcej matke, „v prvom rade by ste mala prestať myslieť spôsobom, že pre vašu dcéru by bola smrť lepšia, než život bez nohy. Ja viem, že teraz je to pre vás všetkých veľmi ťažké. Ste v úplne novej životnej situácii. Ale úplne najťažšie to bude pre Lauru. A my všetci, vrátane vás, jej to chceme uľahčiť. Prvé týždne po prebratí sa z umelého spánku bude prekonávať obrovské bolesti. Budeme jej ich zmierňovať liekmi ... no sú to veľmi silné lieky na báze opiátov a drog.  Telo samotné sa bude musieť vysporiadať nielen s bolesťami spôsobenými amputáciou, ale aj s tým, aby nepodľahla závislosti od týchto liekov. A samozrejme, po psychickej stránke sa bude musieť vysporiadať so stratou nohy ... ale na to máme u nás v nemocnici niekoľko naozaj vysoko špecializovaných odborníkov a preto si dovolím tvrdiť, že so psychikou si budeme vedieť poradiť.Teraz vám ešte neviem povedať, ako to všetko s vašou dcérou dopadne. Ale ja a celý tím ľudí z tejto nemocnice jej pomôžeme dostať sa z toho čo najskôr. Bude trpieť tak ona, ako aj vy - pri pohľade na ňu ... tomu sa nedá vyhnúť. No je ešte mladá a inak relatívne silná, takže verím, že jej telo i duša sa budú vedieť vysporiadať so všetkými okolnosťami, spojenými s jej autonehodou.“
      
   

     „Čo bude potom?“ – prehovoril cez zaťaté zuby Laurin mlčanlivý otec. Lekár uprel svoj pohľad na jeho zvráskavenú tvár a kruhy pod očami. Uvedomil si, že hoci tento muž prežíva rovnako krutú bolesť z dcérinej nehody ako žena vedľa neho, len veľmi málo tejto bolesti sa odráža v jeho gestách a emóciách. Snaží sa všetko vyhodnocovať rozumom a zvládnuť situáciu triezvym pohľadom.

     „Vaša dcéra má dvadsaťsedem rokov a ešte stále takmer celý život pred sebou. Hoci pred niekoľkými rokmi by pre ňu takáto amputácia znamenala doživotné obmedzenie pohybu na invalidnom vozíku a viac-menej úplnú nemohúcnosť, dnes je rozvoj v tejto oblasti už podstatne ďalej. Protézy, ktoré sa dnes testujú aj na Slovensku, sú už naozaj veľmi dokonalé a čoraz viac prekonávajú akékoľvek obmedzenia. Dokonca sa testujú už aj protézy dolných končatín, ktoré majú v sebe zabudovaný mikročip pre čo najmenšie, respektíve už takmer žiadne obmedzenie v pohybe. Vďaka dnešnému pokroku techniky sa pri podobných nehodách stávajú čoraz menej rozoznateľnou náhradou amputovaných  končatín.“

      „Ako dlho bude toto všetko trvať? – znovu sa ozval Laurin otec.

      „Uvidíme, ako dlho budú trvať bolesti. Keďže bude aj v našom záujme zamestnať jej myseľ niečím iným, než bolesťou a spôsobmi jej utíšenia, budeme sa s ňou o jej možnostiach do budúcnosti rozprávať čo najskôr.“

      Laurina mama sa opäť usedavo rozplakala. Otec vstal a objal ju zozadu okolo pliec.

     „Neplač, Magdi, naša Laura bola celý život bojovníčka. Zvládne to, tak ako doteraz zvládala vo svojom živote všetko. Vidíš, kam až to dotiahla vo firme. Vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch riadi celé stredisko odbytu, komunikuje so zahraničím ... skrátka, vždy bola vo všetkom perfektná. Zvládne to, uvidíš. Ale my budeme musieť byť pre ňu pevnou oporou. Najmä teraz, na začiatku, musí vidieť našu podporu v tom, že jej budúci život bude znovu plnohodnotný.“

     „Áno, pán Viner, máte pravdu. Keďže o Laurinom doterajšom živote som sa veľa dozvedel už od vás a niečo aj z jej papierov, myslím, že má naozaj obrovskú šancu v tomto boji vyhrať. Ja sám úplne vážne a reálne verím, že má pred sebou ešte plnohodnotný život so všetkým, čo k nemu patrí.“

 xxx

<< I. - ZATMENIE     ...     III. - ÚTEK? >>