Doktor Norval zašiel unaveným krokom na izbu lekárov a do veľkej šálky si nalial čerstvo dokvapkanú kávu z kávovaru, stojaceho na parapete okna. Keďže lekárska izba bola používaná neustále, nakoľko niektorý z lekárov mal vždy na oddelení službu, snažili sa, aby aj ich lekárska izba bola vybavená účelne i útulne zároveň. Služby bývali neraz vyčerpávajúce a lekárovi dobre padlo vypiť si šálku kávy v pohodlnom kresle, či natiahnuť sa na chvíľku počas nočnej služby na príjemnej, nie veľmi mäkkej, no zároveň nie na priveľmi tvrdej pohovke.

     Z technického vybavenia izba lekárov disponovala bežnou technikou ako je chladnička, mikrovlnka, kávovar a rýchlovarná kanvica. Hoci lekári mali možnosť stravovania sa v jedálni, mnohí z nich (ale aj z personálu všeobecne) dávali prednosť strave prinesenej z domu.

     Doktor Norval sa so svojou šálkou usadil na pohovku oproti doktorke Strečanskej, ktorá práve študovala nejaký článok v lekárskom časopise. Pri pohľade naňho časopis odložila.
     „Nejaké problémy?“ – spýtala sa so záujmom, keď videla jeho ustarostený pohľad.
     „Tá dievčina, čo sme jej amputovali nohu ... Laura Vinerová. V istom zmysle je to osobnosť ... zvyknutá riadiť nielen svoj vlastný život, ale aspoň čiastočne aj životy ľudí okolo. Je to pre ňu plus ... výhoda aj za súčasných okolností ... pravdepodobne jej racionálne rozmýšľanie umožní vyrovnať sa so vzniknutou prekážkou skôr, než keby ten určitý druh vodcovstva v sebe nemala ... no zároveň bude chcieť spolurozhodovať a hlavne mať všetko pod kontrolou. A dobre vieš, že komunikácia s týmto typom pacientov nie je zrovna jednoduchá.“

     „Nie je to tak dávno, čo som si uvedomila, že od našich pacientov nemôžeme očakávať jednoduchú komunikáciu. Určite nie od pacientov po amputácii. Zamýšľaš sa niekedy nad tým, ako by si ty reagoval v ich situácii?“ – povzdychla si Andrea Strečanská.
     „Ja viem, že je to pre nich ťažké ... ale práve preto sú v našich rukách. Neraz by nám uľahčili prácu len tým, keby nám viac dôverovali."
     „Tomáš, veľmi dobre vieš, že v dnešnom svete si ľudia nezačnú dôverovať po peknom pohľade do očí ... Dôvera je veľmi krehká vec, postavená na skúsenostiach s daným človekom a vybudovaná niekedy až po dlhodobej spolupráci. Veľa záleží aj od skúseností pacientov ... niekto má za sebou viac nepríjemných sklamaní zo života a jeho dôvera sa získava ťažšie. A iní zase s ľuďmi dokážu vychádzať jednoduchšie a bezprostrednejšie. Ani ty nedôveruješ hneď každému."

     Ich rozhovor ukončilo zazvonenie telefónu. Hlas na druhej strane oznámil doktorke Strečanskej, že na ňu čaká manželka jedného z pacientov. Vedela, že to bude opäť zložitý rozhovor ... no už dávno prestala hľadať únikové chodníky. Milovala svoju prácu a vedela, že tieto rozhovory sú jej súčasťou. Únik proste neexistoval.

xxx

 <<  VII. - DOSNÍVANÉ     ...     IX. - PRECITNUTIE Z NEVEDOMOSTI  >>