cislo 4
28.02.2006 19:23:32
cislo 4
Pravidelny nadych a vydych bola uz len spomienka na mladost. Ako ked som sa hnal po trave a neskor uz len po betonovych ihriskach a palubovkach v telocvicniach s vydychanym vzduchom. Vtedy som este dychat vladal, lebo som chcel. Postupne tato potreba ustupovala do uzadia, hladal som si nejake zamienky preco to tak je, ale v podstate som nevedel ani sam preco. Mozno ta unava po futbale, mozno celkova unava zo zivota. Prislo to postupne ako ked sneh prikryva krvavu skrvnu na ihrisku. Najprv okraj, sneh sa nahromaduje na malu kopku ludskeho nestastia a v podvecer uz niet po skrvne ani stopa. A na druhy den upada uplne do zabudnutia a zivot ide dalej. Jediny naznak, ktory co to prezradzal o vsetkom co bolo a uz nebude boli moje pluca. Coraz horsie sa mi dychalo, postupne som mal oci dlhsie zatvorene ako otvorene. Jeden, dva, tri nadychy a bude po vsetkom. Citim ako to pomaly prichadza. Uz len pruzikom cez oci pozeram na svet okolo mna, ale zomieram s usmevom na perach. Presne takym aky mi vzdy zaihral na perach, ked som ta hoc len ukosom zazrel. A takisto pri poslednom pohlade na svet vjem, ze tvoj obraz mi ostane v ociach na vecnost. A kvoli tomu sa mi predsa oplatilo zit...
Komentáre
hm
njn
resuscitacia
smajlik s okuliarmi
smajlik s okuliarmi
nie je to to, co ta prve napadlo, ty uchyle :D