Na dvore boli bitky a údery normálne. Silnejší sa najedol. Veru iba silný sa dokázal najesť, iba silný mohol zaútočiť na iného aby mu odhryzol z mäsa a nasýtil sa. Všetci boli samá jazva, samá nezahojená rana. Mokvanie a krv, celý dvor páchol krvou.

Pán dvora, zlý pastier, ktorý ich nevyháňal na pašu, bol spokojný. Tak to má byť. Načo ich má kŕmiť, prežijú z toho, čo si kto odhryzne z druhého. Ale ovečka už ďalej nevládala. Sila ju opúšťala, tak začala bečať hlasnejšie ako doteraz. Lenže nevydala ani hláska. Ktosi z dvora jej pred nejakým časom odhryzol jazyk. Békala a békala, jasne počula svoj hlas vo svojom srdci ako nahlas béka, ale hláska nevydala.

Jej bekot však počul iný pastier, pastier, ktorý neďaleko pásaval svoje stádo. Jednej noci poodišiel od svojho stáda a otvoril ohradu, v ktorej žila ovečka. Zazrela ho. Jeho silueta sa mihotala vo vychádzajúcom slnku. Rozbehla sa za ním, prešmykla sa dierou v plote, ktorú urobil a utekala za ním.

Nemohol sa zastaviť. Keď zastal, v úctyhodnej vzdialenosti za ním zastala aj ona. Tvárila sa, že tam nie je, že ani vlastne nejde za ním. Tak pokračoval na ceste k stádu, až dorazili k ostatným ovečkám. Zvítala sa s nimi, pripadala si ako v raji. Vyzerali presne ako ona.

A mali čerstvú trávu. Nepoznala trávu. Myslela si, že sa má jesť iba mäso z iných, že na to sú na svete iní, aby mala čo jesť. Nerozumela tomu.

Keď bola zamestnaná pašou, priblížil sa k nej pastier. Nevšimla si ho. No keď jej položil ruku na hlavu a chcel ju pohladiť, zľakla sa a uhryzla ho a utekala preč. Schovať sa.

Pravdu mali zvieratá z dvora, pastier nie je dobrý, chce na mňa položiť ruku a ublížiť mi, pomyslela si v úkryte.

Hľadal ju. Volal na ňu menom. Vedela, že je to jej meno, ale odmietala tomu veriť. Ona sa nevolá Milovaná. Ona sa volá Ohyzda, Odvrhnutá, Opustená, Nechcená.

Nevyliezla z úkrytu. Zastal pre krovím, v ktorom sa skrývala a povedal jej „poď za mnou“, otočil sa a opäť išiel k stádu. Išla. Nechápala samu seba. Čím ju to ťahá? Čo sú to za žiarivé povrázky? (Hoz 11.4) Prečo ich nemá okolo krku? Ako to, že jej idú až cez hruď dovnútra? Starý zlý pastier jej dával lano na krk, priväzoval na hrubý kožený obojok, ktorý ešte stále má.

Doviedol ju zase na pašu k ostatným. Povrázky dal do úst starším ovciam v stáde a povedal: „Idem pohľadať ďalšie“... a odišiel. Ani jej nebolo nijak zvlášť smutno. Nedôverovala mu. Nechýbal jej. A nechal tu ďalšie ovce a dobrú pašu, tak čo by jej chýbalo. Ani si nevšimla kedy odišiel.

Tak sa svorne pásli, až postupne spásli takmer všetku mladú trávu. Bola sladká ako med. Staršie ovce však trápilo, že dochádza, tak rozhodli, že oni budú jesť a sami nakŕmia mladšie. A tak jedli.

Jedli do sýtosti, ba aj viac. Potom sa obrátili na mladé a ogrcali ich (Pr 25.16). Mladé sa tešili, tráva bola predžutá a ešte šťavnatejšia. Veľmi rýchlo si na to zvykli. Ani hlavu skláňať nemusia.

Lenže začali v nej chýbať vitamíny. Ovečky začali byť apatické. Naša ovečka slabla akosi rýchlejšie. Všetky ostatné sa na ňu obrátili a začali ju nasilu kŕmiť svojimi vývratkami, že musí veľa jesť. Tak jedla.

Priberala, ale nesilnela. A akosi ju začalo omínať na krku. „Obojok!“ – preletelo jej mysľou - „ veď sa zadusím!“ Ale ostatní ju ďalej kŕmili a presviedčali ju, že obojok roztrhne, keď dosť priberie.

Keď začala odmietať, ohrdli ju so slovami „tak zhyň“ a prestali sa o ňu zaujímať.

Stále slabla. Už nevládala chodiť za nimi. Ľahla si do trávy a čakala na smrť.

Odrazu si všimla, že tie zlaté povrázky z jej srdca sa hýbu... niekto ich na druhom konci zdvihol. Pastier!

„Musím utiecť, zase bude chcieť na mňa položiť ruky! Určite mi chce ublížiť!“, pomyslela si a zo všetkých síl sa dala na zbesilý útek. Podarilo sa!

No len čo sa poobzerala okolo seba, zistila, že je v hlbokom lese. Zo všetkých strán sa ozývali strašidelné zvuky, škreky a zavíjanie. Musím sa najesť, - precitla. Začala vyhrabávať zo smradľavého bahna korene všakovakých bylín. Boli veľmi horké. Pokazila si trávenie, kŕče ju doháňali na pokraj zúfalstva.

Dlhé a bolestivé dni strávila v lese. Už bola tak podvyživená, že ani pri vedomí prakticky nebola. Niekedy sa jej ale zdalo, akoby vo sne, že ju pastier vzal do náručia. Strašidelná predstava, nedôverovala slovu pastier, neverila rukám, tie slúžili predsa na údery.

Vždy keď sa jej zamarilo, že ju berie na ruky, začala sa šialene triasť a kopať na všetky strany, kým ju nepustil a ona mohla odbehnúť preč, až pokiaľ vládala. A potom zase padla na zem ako podťatá.

Ale postupne začala silnieť. Ani si to nevšimla. Bolo to ako precitnutie zo sna. Jednoducho v jeden moment uvidela, že bdie, že už nie je malátna a nemá poruchy vedomia. Vtedy si uvedomila, že pastier chodil celú dobu za ňou a hľadal ju vždy, keď mu odbehla. Takže to nebol sen.

A pochopila aj, prečo zmocnela... to on jej nosil čerstvú trávu a vodu z bystriny. Áno, tá bolesť bola reálna, keď ju bral na ruky, pretože jej čistil rany, ktoré si spôsobila. Ale až teraz uvidela, že jej nechcel ublížiť.

A ako to, že ju neomína obojok? Kde ho má?

„Musel som ťa nechať vyhladovať. Musela si schudnúť, aby som ti ho mohol zložiť. Keď si oslabla, prevliekol som ti ho cez hlavu a zahodil. Až teraz môžeš priberať do krásy“, usmial sa na ňu, akoby vedel, čo sa chcela spýtať. „Idem teraz pohľadať ďalšie“, dodal a postavil sa na odchod.

„Dobre“, povedala a ostala v šoku stáť. ‘Narástol mi jazyk?!’, neveriacky sa snažila stráviť ten objav.

„Teraz si celá uzdravená“, opäť povedal pastier vediac, nad čím premýšľa. „Tak ja idem.“

„Dobre“, zopakovala natešená, „ale odteraz budem chodiť všade s tebou. Aj keď sa vydáš hľadať ďalšie, idem s tebou“.

„Budem sa tešiť. Pastvy je pre vás na ceste dosť“, odpovedal a vtedy uvidela za ním ďalšie a ďalšie ovečky.

Vydali sa na cestu...