Zase som omeškala trolejbus. Keby som nebola taká lenivá a zbehla by som dolu schodmi, namiesto päť minútového vyčkávania na výťah, určite by som to stihla a neutiekol by mi pred nosom. Pozriem na hodinky. Super, teraz musím čakať dvadsať minút kým mi pôjde ďalší. Mám strašnú chuť na cigaretu. Hrabem sa v kabelke a odmietam si pripustiť fakt, že som si cigarety zabudla u Laury. Áno, zostali tam na stole. Od nervov kopnem do lavičky, ale pre istotu ešte raz prehrabem kabelku. Hm, kúsok odtiaľto je benzínka. Kráčam dolu kopcom, v ušiach slúchadlá, nepočujem nič okrem Michala Davida.
Je pár minút pred polnocou, ulice sú takmer prázdne. Prebehnem cez križovatku a predomnou sa otvoria dvere benzínky. Tuším som dostala aj hlad a po toľkom víne ma smädí. Skláňam sa nad regálom s minerálkami, keď v tom si všimnem tie oči. Zelené oči uprené na mňa, skúmajú ma. Nevšímam si to a vyťahujem fľašu citrónovej minerálky. Prídem k pultu. Stojí za ním, hľadí na mňa popod hustú ryšavú kučeru.
- Dobrý večer.
Jej hlas znie tak krehko, akoby bola porcelánová bábika.
- Dobrý, poprosím vás aj červené desiny.
Poviem a jej štíhle telo sa natiahne pre cigarety. Platím a ona sa na mňa usmieva. Je to zvláštne. Akoby tá žena mala niečo v sebe, niečo, čo ma fascinuje a nedokážem sa ubrániť tomu, aby som na ňu nečumela ako magor. V tom mi pohľad padne na nástenné hodiny nad pultom. Ou, za štyri minúty mi ide posledný trolejbus. Skočím ku dverám, ešte že zastávka je hneď  za rohom.
Zapaľujem si druhú cigaretu. Práve som si uvedomila, že je sobota a tento trolejbus cez víkend nejazdí. Fasa! Posledný mi zdrhol pred nosom a namiesto toho, aby som si zavolala taxík, som radšej šliapala peši k benzínke a teraz zbytočne mrzla na zastávke. Už som mohla dávno počítať ovečky v teplej postieľke. Vyťahujem mobil a vytáčam číslo prvej taxislužby, ktorá ma napadla. To snáď nie je pravda. Stačilo to dvakrát zazvoniť a ticho. Batéria vybitá. Ha, haha. Som zúfalá, rozmýšľam, že si stopnem nejaký taxík, čo pôjde okolo. Dúfam, že to nebude trvať príliš dlho. Je mi už zima a chce sa mi spať. Okrem toho som s Laurou vypila tri fľaše červeného vína a začína ma bolieť hlava. Otvorím kúpenú minerálku. Pijem a cítim ako sa mi voda dostáva práve do tých miest, kde to najviac potrebujem.
- Ahoj..
Ozve sa hlas za mojím chrbtom tak nečakane, že sa od preľaknutia oblejem.
- Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť... Omeškala si?
Neverím vlastným očiam. Znovu ona.
- Vlastne teraz už nič nejazdí, jedine taxík...
Odpovedám trochu rozpačito. Usmeje sa a ukáže na parkovisko.
- Mám tu auto, keď chceš zveziem ťa.
Mám z toho akýsi čudný pocit, ale súhlasím. Veď nevyzerá ako sériový vrah a mne sa tu nechce trčať ktovie dokedy. Sedím vedľa nej v aute. Trápne ticho prelomí zvonenie jej telefónu. Pozrie na displej a hulákajúci telefón hodí na zadné sedadlo. Očividne ju to rozrušilo, lebo vyťahuje cigarety. Natrčí otvorenú krabičku ku mne, tak sa ponúknem, vlastne mi cigareta urobí celkom dobre.
- Máš ešte nejaký program na dnes?
Spýta sa nezaujato, akoby z povinnosti a vyfúkne sivý dym.
- Ja sa už neviem dočkať postele, taká som unavená.
Odpoviem a pri predstave horúcej sprchy a postieľky sa usmejem.
- Aj ja som strašne unavená, už dvadsaťštyri hodín som na nohách. Najradšej by som tu zastavila a spala v aute.
Odrazu sa cítim previnilo, že ma vezie domov. Zdržujem ju zbytočne. A vlastne, ona sa ponúkla, ja som ju neprosila a už sme skoro tu.
- Tu mi môžeš zastaviť...
Prikývla a odstavila auto na parkovisku. Ani neviem prečo, ale pri ďakovaní za odvoz, som ju pozvala na kávu. Usmiala sa. Bol to taký čudný úsmev.
Stojíme vedľa seba vo výťahu, znovu to trápne ticho a ja si v duchu nadávam, že som túto cudziu ženskú sem vôbec volala. Pri odomykaní dverí dúfam, že nevidí ako sa mi trasú ruky.
Sedím oproti nej. Sledujem, ako si odhŕňa vlasy z tváre, prikladá našpúlené pery k okraju šálky a so zavretými očami uchlipne z kávy. Odrazu zdvihne pohľad, upriami ho na mňa a potom sa poobzerá po miestnosti.
- Máš to tu pekné, bývaš sama?
- Áno.
- A čo priateľ ?
- Nemám priateľa.
- Kariéristka?
- No, dalo by sa tak povedať. Nejako mi na chlapov nezostáva čas. Čo ty?
- Ja nie som kariéristka, mám radšej zábavu ako prácu.
- A priateľa máš?
- Nie. Môžem si tu zapáliť?
- Poď na balkón!
Stojíme na balkóne a ticho poťahujeme z cigarety. Cítim tupú bolesť na hrudníku. Mám pocit, že nemám pľúca, ale dymiacu továreň na tabak. Od zajtra prestanem fajčiť. Z izby sa ozýva rádio, chytľavá tanečná pesnička. Rozmýšľam, kedy som bola naposledy na diskotéke. Mala by som zavolať baby budúci víkend. Z mojich úvah ma vytrhne ona. Presnejšie jej ruka.  Prechádza po mojom chrbte až ku zadku. Strhnem sa a odstúpim od nej, no akosi nemôžem odolať tým očiam. Vpíjajú sa do mňa, najskôr jej oči, potom jej jazyk. Bozkávame sa. Jej ruky blúdia po mojom tele, cítim ako ma ťahá do izby, vyzlieka ma, je tesne blízko. Zatvorím oči...
Zobudím sa a pozerám na hodinky. Je jedna hodina popoludní. Prejdem do kuchyne a varím si kávu. Vybavujú sa mi spomienky  z noci, pamätám si na všetko, na ňu, jej bozky... obleje ma horúčava a cítim, že sa červenám. Viem, že je preč. Nepočula som kedy odišla, ale cítim, že som tu sama. Odrazu sa rozkašlem. Fuj, akoby som sa včera zúčastnila nikotínovej seansy. Idem do kúpeľne. Ou... Odlepujem papier nalepený na zrkadle, otočím ho a čítam: Ďakujem za úžasnú noc. Vedela som, že to takto skončí a myslím, že si to vedela aj ty. Maj sa pekne. Ozaj, som Veronika. Cmuk.