útržky dní, čo si pamätám a chcela som si zapamätať... čo sa stalo a mohlo stať...

do roboty sme šli taxíkom, teda ja iba pol cesty a potom som sa postavila na zastávku a čakala na svoj spoj... meškal, ako každé ráno... stála som za zastávkou a pozorovala ľudí... pohľad mi skĺzol dolu, pod lavičku... ležal tam malý mŕtvy plyšový medvedík, mal utrhnutú jenu nožičku a bol celý špinavý... pre niekoho už nepotrebný... bez lásky a úcty odhodený na ulici... smutný a bezcenný... chcela som ho zodvihnúť a odniesť domov, prišiť mu nohu a oprať kožúšok, no priznám sa, bolo mi to hlúpe, keď sa ľudia začali okolo tej lavičky tak akosi viac pohybovať... a potom prišiel autobus a ja som musela odísť...

v obchode som sa naučila všeličo, ale hlavne jedno, keď sa správate ako nemá bábika, správajú sa k vám ako k nemej bábike... chodí k nám veľa turistov a asi majú pocit, že iný jazyk ako náš materinský je nám cudzí a nevieme povedať ani määké fň... a tak na nás gestikulujú, usmievajú sa, tisnú nemo tovar do rúk a nevydajú ani hlásku... keď ich potom po slovensky vyzveme k plateniu a povieme cifru, nemo a s úžasom na nás hľadia, ako by sme boli z inej planéty... neviem ako mám vydedukovať, akým jazykom práve ten či onen zákazník bude rozprávať... dnes sa nám to stalo enormne veľa krát. tak sme zvolili taktiku tichého boja... mlčali oni, mlčali sme my... bolo to celkom komické, ale na nevydržanie...

musela som toho za posledné dni dosť vybaviť ohladne obchodu... bolo u nás niekoľko ľudí, ktorí mi ponúkali tovar a chceli, aby som rozhodla, či ho vezmeme alebo nie... keď som povedala, že nie som kompetentná rozhodnúť o tom, boli veľmi prekvapení, hoci neviem prečo... no, mysleli si, že ako dcéra majiteľov obchodu by som mohla rozhodnúť... tiež zisťujem ako neviem ľudí odmietať, povedala som im, nech nechajú vzorky na ukážku, nevedela som im povedať, že je to nevkusné a do nášho obchodu sa to nehodí, počkám na mamu... pritom mám celkom slušné organizačné schopnosti, často robím malým spoločnostiam rečníka a vybavujem kadečo možné aj nemožné... ale povedať tým ľuďom, že ich výrobok je hrozný, to nedokážem... tak premýšľam nad sebou, či som pokrytec a či len obyčajný slaboch, alebo len nechcem ublížiť človeku, ktorý svoje dielo považuje za krásne...

včera sme sa boli navečerať s mojou láskou... už sme veľmi dávno neboli spolu takto sami dvaja, väčšinou chodíme von s partiou, alebo sa stretneme doma a pozeráme telku, alebo ideme spať, keď sme v malinove venujeme sa universalovej mamine, jedlu a telke... už som sa začínala báť, že si nemáme čo povedať, teda nie, že by nebolo o čom, ale že sa už vôbec nerozprávame... aj som mu to povedala, no viete, chlapi ako je universal nepotrebujú klábosiť dňom nocou... občas sa rozhovorí, väčšinou počúva... ak hovorím... včera som mala veľmi dobrý pocit... hovorili sme... teda hlavne ja, hoci on je z nás dvoch ten urozprávanejší, a to myslím smrteľne vážne... keď začne niečo vysvetľovať. berie to od zrodenia zeme... a tak... no keď sme spolu, hovorí menej... aj napriek tomu som spokojná, keď sa nám chce, rozprávame sa dlho do noci a potom sme ráno unavení... raz, je to už veľmi dávno, sme boli v aligatore a potom sme šli do harleya... domov sme išli okolo šiestej ráno a keď už bolo toľko hodín, navrhol universal, aby sme vzali psov von a potom sa dobre vyspíme... vonku sme boli asi pol hodinu a stále sme sa rozprávali... o dôležitých aj menejdôležitých veciach... bolo to fajn... keď sme prišli domov, naši ešte spali, pomaly sme vkĺzli pod periny a pokúšali sa zaspať, nešlo to... a tak sme sa rozprávali ďalej... nakoniec sme predsa zaspali... bola som veľmi spokojná ako sme tú krásnu noc tanca ukončili...

rodičia sa vrátia v sobotu... neviem či starnem alebo sa so mnou deje iný mne neznámy proces,ale rodičia mi neobvykle chýbajú, alebo akoby som to lepšie vystihla, teším sa na ich návrat viac, ako inokedy, každý deň mi doobeda píšu sms a ja sa každý deň neviem dočkať kedy už mi zazvoní telefón...

myslím, že to na dnes stačí... pred spaním...:o.) pekný večer