Šľak ma ide trafiť z nezmyselných koníčkov

        Viem pochopiť, keď niekto zbiera známky, staré mince, podpisy alebo pohľadnice. Ale všimnite si, že je okolo nás v domácnostiach plno ľudí, ktorí hromadia absolútne zbytočnosti. Ja nemusím chodiť ďaleko. Moje žena by v živote nevyhodila vaječníky. Ja volám vaječníkmi tie puzdrá z umelej hmoty, v ktorých predávajú v obchode vajcia. Máme tých vaječníkov doma celé hory. Zaberajú miesto v komore, v kuchyni, na kredenci a už som objavil celý stĺpec vzorne poukladaných vaječníkov aj v izbe na sekretári! Na ktorú belu to zhromažďuje - nikto nevie. Ani ona sama to nevie. Proste žije v nádeji, že raz vari tie puzdrá na vajcia dáko využije. Raz sa naštvem a kúpim jej slepačiu farmu. Tak by mali vaječníky zmysel. Sliepky budú znášať vajcia - kotkotkotkodák, kotkodák, znesiem vajce ako klát - a ona ich bude môcť vzorne ukladať... Ale keď jej slepačiu farmu nekúpim (veď ani neviem, či sú nejaké slepačie farmy dostať kúpiť!) - utopíme sa v puzdrách z umelej hmoty.
Kamarát sa zasa ide zblázniť, keď u nich zíde do pivnice. Jeho žena nakladá celé leto a jeseň všetko, čo sa dá nakladať: uhorky, slivky, čerešne, višne, patizóny, mäso, lesné plody, mišpule a zaváraninové fľaše sa hromadia ako mor po celom dome... Niektoré sú roky staré - kto by jedol furt mišpule alebo patizóny? - ale vyhodiť si ich jeho dobrá žena nedá. To skôr ho nahovorí, aby vymenili byt za väčší. Nie kvôli tomu, že majú veľa detí. Kvôli zaváraninovým fľašiam!
Ale nie sú len koníčkári zhromažďovači. Jestvujú aj ľudia, ktorý majú hobby rozprávať vtipy. Keď to vedia - čert ich vzal! Človek sa zasmeje, pookreje. Ale vtipy rozprávajú najčastejšie takí, čo ich nevedia podať. Rozprávajú ich dlho, predlho - kým príde pointa, aj na vás driemoty prídu. Ale občas pointa vôbec nepríde. Jednoducho ju zabudnú. To ma vie obzvlášť naštvať.
Človek sa sústredí, aby mu urobil radosť. Rozprávač vtipov sa nadýchne a spustí, ako išli po ulici rabín, luteránsky abbé a katolícky kňaz. Nazrú do jedného okna na prízemí... ďalej si nevie rozprávač spomenúť. Ale vraj je to výborný vtip. Iní si zase aj pamätajú pointy, ale nevedia sa k nim prerozprávať. Popíšu tú ulicu, po ktorej traja duchovní idú, potom opíšu, čo má na sebe rabín, čo abbé, čo farár, potom vám vyrozprávajú, aký je rozdiel medzi jednotlivými vierovyznaniami... a medzitým sa pomaly zvečerí. Jedným slovom - človek aby si vybral náhradné voľno, keď sa chce dočkať pointy.
Poznal som jedného blázna, ten si odkladal všetky cestovné lístky. Mal na to špeciálnu tašku a stále ju nosil so sebou. Beda bolo prisadnúť si k nemu vo vlaku. Po chvíli vytiahol tašku a vyrozprával všetko o každom lístku: prečítal, odkiaľ kam a čím cestoval, koľko ho to stálo a aj čo tam robil. Keďže zbierka bola celoživotná, vystačil s nimi, aj keď ste cestovali v jednom kupé povedzme do Nachodky - čo je posledná zastávka na transibírskej železničnej magistrále na ceste do Japonska. Ale keby ste s ním prestúpili na loď do Yokohamy - ešte stále vám bude čítať cestovné lístky...
Ale takýto ešte zďaleka nie je najhorší. Poznám režiséra, ktorý kdekoľvek na svete navštívi nejaké mesto - vyhľadá mestské smetisko a prehľadáva smeti. Vláči zo smetísk domov rôzne kuriozity. Už dve ženy sa kvôli tomu s ním rozviedli. Tá posledná preto, že doteperil domov zo žilinského smetiska obhoretý pohrebný veniec aj so stuhami...

Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
------------------------------------------------------------------