Inge

*************

    Stál som tam ako socha čakajúc v prítmí starej vŕby. Poryvy vetra mi treli steblá trávy o bosé nohy. Bola jeseň. Takmer by som si už ani nepamätal ako chutí jej sladké líškavé ihranie. Bolo to už tak dávno, keď som ju naposledy zažil. Tú pravú, Einsiedlovskú. Nebyť tej hmly čo ju obklopovala, dávno by mi už vyfučala z mysle. Göllnitz sa vtedy premenila na zúrivý vodný tok. Mohol som počuť ako zručí prenikavo narážajúc o skaly. Pamätám sa na ten deň dobre. Na druhom brehu rieky išiel vlak z Košíc vezúc uhlie, drevo a čiernych pasažierov. Ja som tam čakal na ňu a všetko okolo mi pripadalo neskutočné...presne tak ako vo sne.

A potom tam prišla ona...akoby len zjavenie v tej okolitej neskutočnosti. Mala na sebe sivé dotrhané šaty, ako my všetci. Kráčala ku mne istým krokom a jej nohy sa takmer ani nedotýkali trávy. Spoznal som ju ihneď.

„Inge!“ Zašepkal som, keď pristúpila bližšie, no ona akoby ma nepočula, kráčala ďalej. Nevidel som jej do tváre. Starostlivo si ju zakrývala hustými vlasmi, či skôr tým, čo z nich zostalo a ja som ju ticho nasledoval.  

  Mierili sme k Schneiderovej farme. Zvykli sme sa tam hrávať ako malí. Bolo to ešte pred vojnou. Skrývali sme sa v tej starej prašivej stodole a robili hlúposti. Naši rodičia nás vtedy márne hľadali. „Inguáj und Ludi sind bida vaschwunden“ Hovorievali.  Keď však prišla vojna, zanevreli sme na to naše kráľovstvo. Vonku zúrili vojaci a bombardéry lietali vzduchom. Skrývali sme sa v pivniciach a v bunkroch tlačiac sa telami na seba. A potom sme odišli. Po vojne sa síce dalo vyjsť von, no my sme sa tam už nevrátili. Čiastočne preto, že sme boli na hranie príliš starí a čiastočne aj preto, že daná situácia takéto pochabosti jednoducho nedovoľovala. A tak Schneiderova stará farma zostala v prachu a špine až dodnes.

   Veru tak. Ako sme sa my dvaja pomaly približovali, cítil som, že už nič nebude tak ako predtým. Že sa vlastne vraciame na to isté miesto ako úplne cudzí ľudia. Vedel som, že mi Inge uniká. „Už dlho sme sa nevideli.“ Chcel som povedať, no z úst mi nevyšlo nič, ani jediné poondiate slovko. Slnko už zapadalo. Spitzenberg nadobudol nové, ružovkasto-oranžové obrysy a vietor sladko podúval. „Mohli by sme ísť na huby.“ Pomyslel som si, no hneď som tú myšlienku zavrhol. Lesy boli v tých časoch nebezpečné. Nikdy človek nevie na čo, alebo na koho tam natrafí. No napriek tomu všetkému sa mnou prehnala túžba do toho lesa ísť..cítiť kôru stromov..dotýkať sa jej.

Ako malé decko.

„Bie ein Rotzläffer!“ Dodala by Inge, ktorú som poznal, a išla by so mnou. Lenže Inge, ktorú som poznal, bola iná ako tá, ktorá vedľa mňa kráča dnes.

   Zastala a tým náhlym prudkým pohybom prerušila niť mojich myšlienok. Takmer som jej narazil do chrbta a zvalil nás oboch do mokrej trávy. Ona však na rozdiel odo mňa stála pevne a stabilne na zemi. Boli sme už pri stodole. Inge však nezamierila do nej, lež sadla si na peň obďaleč a ja som ju nasledoval.

Bola ticho. Pozerala sa na nejaký neurčitý bod na horizonte a takmer ani nedýchala. Len hruď sa jej dvíhala zľahka a pravidelne. Oči však mala otvorené dokorán a boli tak chladné ako kamene v priľahlom potôčiku. Popravde, bol by som radšej keby plakala. Mala radšej plakať, kričať, zatracovať svet, než takto apaticky pozerať do prázdna. Všetky ostatné by to na jej mieste urobili. To len ona musí všetko robiť naopak.

„Ako sa má mama?“ spýtal som sa.

Chvíľu to trvalo, kým mi odpovedala. Prisahám, že keby jej oči mohli stmavnúť, v tej chvíli by boli čierno-čierne ako to najčernejšie uhlie v doloch. Na tvári nemala žiadne známky slabosti, či nebodaj utrpenia. Bol tam len hnev. Ten hnev, ktorý ma vždy tak pútal a ktorého som sa aj obával, takú mal silu.

„Zamyká sa v izbe každý deň.“ Odpovedala bezvýrazne. „Počujeme jej usedavý plač spod dverí. Neje a nepije. Tata ju núti. Veľa toho teda nenanúti. Celý čas sa len modlí, zatiaľ čo Hilde a ja sa staráme o domácnosť. Hansa nemá kto nakŕmiť. Pole je zarastené. Tata rúbe drevo v lese sám. Strácame peniaze.“

„A čo tvoj otec? Tiež sa modlí?“

„Nie. Hovorí že Boh nás opustil.“

„A čo ty?“ Spýtal som sa.

„Ja s ním súhlasím. Boh rozhodne nás opustil.“ Povedala s cynicky pokrivenými ústami.

   Nevedel som čo mám na to povedať. Bolo mi  všetkého tak ľúto. Ťažko som znášal fakt, že pani Sonntagová sa nevie vyrovnať so stratou. Bolo mi ľúto aj pána Sonntaga, že je na všetko sám a zmorený. Najviac však mi bolo ľúto Inge a tiež aj seba, pretože som nezomrel po boku jej brata ako to asi malo byť. Možno preto sa ku mne správa tak ako sa ku mne správa. Možno by chcela svojho brata aby tu teraz sedel na mojom mieste. Obom by sa nám očividne uľavilo.

 Pamätám sa na deň keď nás vzali jasne, akoby to bolo včera. Bol to krásny slnečný deň. Pracoval som na dvore spolu s Tante Gisele. Potom však prišli vojaci. Neboli to Rusi ani Fašisti. Boli to obyčajní československí vojaci. Povedali, že všetci Nemci vo veku od trinásť do dvadsať rokov budú poslaní na prácu a že akýkoľvek odpor je márny, pretože nariadenie československej vlády nemožno v nijakom prípade porušiť.

   A tak sme išli. Ja a ešte ďalší päťdesiati mladíci z dediny. Tante mala čudný pocit. Povedala, že si mám dávať pozor, pretože to dlhujem rodičom. Neviem, či len tušila, alebo aj vedela, kam nás vezú.

Dodnes sa pýtam, či to bol čin z pomsty, alebo v tom bolo niečo iné. Namojdušu neviem. Jediné čo viem je, že nás poslali vyberať  míny. Nás, neskúsených, ktorí sme nevedeli ani ako poriadna mína vyzerá. Stačil jeden chybný krok, jeden chybný pohyb a  telom otriasol výbuch ako pri ohňostroji.

   Mnohí z nás zomreli, ale máloktorí mohli byť poriadne pochovaní. Bolo totiž ťažké nájsť všetky odpadnuté končatiny a spojiť ich do jedného celku. Hlava bola tam, noha kdesi v kríkoch. A ruka? Tá sa niekde stratila medzi ostatnými mŕtvolami.

   Aha, Trup je spálený do tla! Už ho vietor nesie preč! Zostal po ňom už len prst! Len jeden jediný sivý prst! Nikdy nezabudnem na tú explóziu....na ten vystrašený pohľad na jeho tvári....na tú krv. Mal len trinásť. Bol o dva roky mladší než Inge a, hľa, už to má za sebou.

 „Najprv židia, teraz Nemci. Kto bude ďalší?“ Spýtal som sa podráždene. Nesnažil som sa zakrývať sklamanie. Veď vojna v skutočnosti vôbec neskončila. Stále tu je. Číha na nás ako čierna vrana. Môžeme cítiť jej ťaživú prítomnosť. Jediný a však pre nás málo badateľný rozdiel je v tom, že sa všetko spojilo proti nám. Kedy sa to však skončí úplne?

  Inge vyzerala, že hlboko premýšľa. Medzi tmavými hustými obočiami jej navrela žilka a výraz na jej tvári už nebol viac nezúčastnený, lež tvrdý a neľútostný. Prehovorila.

„Hm, dúfam, že to budú Slováci....alebo ešte lepšie Boľševici....Tieto dve bezduché masy by sa mohli navzájom pozabíjať. Ej, hneď by sme mali pokoja.“

„Inge!“ Vykríkol som a v krku mi vyschlo. Nikdy som poriadne nevedel, či Inge žartuje, alebo hovorí smrteľne vážne. Jej slová vždy skrývali paradox, ktorý desil. Väčšinou sa však jednalo o obyčajný cynický sarkazmus, ktorý si osvojila od svojho otca. Ten ho však na rozdiel od nej používal skôr vo forme ľahko morbídneho humoru. No Inge? Kto len vie čo sa v tej hlave skrýva?

„Inge!“ Prehovoril som po chvíľke. „Nemyslíš, že je to nesprávne súdiť všetkých ľudí rovnako? Veď Valkovskí z dolného Ensiedlu nikdy nič nemali proti našincom. Človek by dokonca povedal, že sú Mantáci. A predsa rozprávajú doma po slovensky.“

„ Valkovských tu nepleť! Sú to obyčajní pokrytci ako všetci ostatní z ich národa. Ľahko im bolo nás odsúdiť! Ale ver mi, aj na nich raz príde!“ Odpovedala Inge a v očiach jej čudne zablyslo.

„Inge, toto nerob!“ Zašepkal som, ale keď nad tým spätne rozmýšľam, radšej som nemal. Len som ju tým napaprčil ešte viac.

„Ludwig, to nemyslíš vážne! Zabili mi brata a dedka. Nie, nebudem benevolentná. Nie, nedám sa zastrašiť!“ kričala a na tvári mala odrazu výraz vzdorovitého dieťaťa. Bolo mi jej ľúto.

„Prepáč, ja som si myslel...“

„Čo si si myslel?“ Prerušila ma. „Pamätáš sa na Opa Rudiho? Poslali ho do koncentračného tábora na Sibír pre zločin, ktorý nikdy nespáchal. O desať rokov sa vrátil, síce živý, no zmrzačený. Bol súci akurát tak na posteľ a stoličku. Po zvyšok svojho života sa bez pomoci nepohol. Klial po rusky. Myslel si, že mu nik nerozumie. Tri roky na to zomrel. A kto ho tam poslal? Slováci, pravdaže!“

„Ale...“ chcel som namietať, no nepustila ma k slovu.

„Ale čo? Vinia nás za všetko. Za vojnu, za židov! Vraj sme všetci fašisti! Prečo? Prečo si to myslia? Či sme tiež nehladovali keď bola vojna? Či nehladujeme teraz tiež?“

To je pravda. Pomyslel som si. Prečo? To nik z nás nevedel. A tak sme boli radšej obaja ticho. Bolo to strašné...ohlušujúce ticho. Akoby odrazu nebolo dôvodu hovoriť. Ale ani ja, ani Inge sme nechceli čušať. Bridilo sa to našej vrodenej hrdosti.

„A čo chceš urobiť?“ Spýtal som sa jej ironicky. „ Ako presvedčíš ľudí, ktorí sa raz a navždy rozhodli, že si nepriateľ?“

„Budem bojovať“ povedala, akoby to bola tá najjednoduchšia a najsamozrejmejšia vec na svete.

   V tej chvíli som si zase zaspomínal na to čo bolo a čo mohlo byť, keby. Vedel som však, že je to márne a že minulosť je ďaleko...nedosiahnuteľná.

„Ja sa budem brániť!“ pokračovala. „Urobím to pre Tata, pre brata...pre všetkých. Spravím to aj pre teba, ak si netrúfaš sám.“

A to bol ten problém. Nikdy som si netrúfal.

„To nebude nutné!“ odsekol som zakrývajúc vlastné rozpaky. Vedela ona o mne svoje, no v tej chvíli ma už ďalej svojimi posmešnými vetami netrápila. Bola to akási milosť, za ktorú som jej bol vďačný.

A tak sme obaja boli ticho zarytý vo vlastných myšlienkach. Ticho to bolo neznesiteľné a prázdne. Vzďaľovalo nás od seba. Čím dlhšie trvalo, tým väčšmi som mal pocit, že jej nerozumiem. Bola stále ďalej a ďalej. Už som k nej nedosiahol. Už nie.

Preľakol som sa.

„Poďme do Nemecka.“ Navrhol som „Utečme!“

Ticho.

„S tetou sme sa už o tom rozprávali. Súhlasila by. Zoberieme aj vašich, Hilde aj Hansa! Zmizneme z tohto prekliateho miesta!“

„Nie!“ povedala.

„Prečo nie?“

„Tata by to nechcel. Nechcel by to nikto z nás.“

„A čo ja?!“ povedal som napokon. Mal som slzy na krajíčku. Čo to nechápe? Čo nechápe, že mi na nej záleží. Na nich všetkých? Chcú sa dať zabiť ako moji rodičia? A tou jednou vetou, tým výrazom v tvári som prezradil všetko, čo som pred ňou tak dlho tajil.

Vzhliadla na mňa začudovane obzerajúc si ma od hlavy až po končeky prstov. Potom sa rozosmiala.

„To nemyslíš vážne?!“

„Čo nemyslím vážne?“

„Ty si ma chceš vziať?“ spýtala sa s tým svojim cynickým úsmevom na tvári. Bolelo to.

„Ja som nehovoril o...“

„No určite..Dummkopf!“ smiala sa. V tej chvíli som znenávidel ten jej sarkazmus. Smiala sa. Ona sa mi smiala. Videl som ako sa jej blískali oči pripomínajúce uhlie, no ten smiech nebol radostný ani dobrosrdečný. Inge sa inak ako ironicky smiať nevedela.

„Nikdy by som si ťa nevzal Inge!“ Povedal som snažiac sa zachrániť aspoň ten kúsoček cti, ktorá mi zostala. Prekonávalo to moje najhoršie očakávania.

 „ Si škaredá!“ vyštekol som.

„A ty si decko! Rotzläffer!“ odsekla mi.

„A ty si zas pyšná a sebecká! Nemáš ani kamarátky!“

„Nepotrebujem kamarátky!“

„No veď práve. Ľudia ako ty nepotrebujú priateľov!“ Dokončil som.

„Ľudia ako ja? Čo tým myslíš?“ spýtala sa tónom už zmeneným.

„To, že ťa nikto nemá rád!“

Mlčala. Mal som pravdu. Naozaj ju nikto nemal rád.

„Chlapci z dediny sa na tebe smejú vždy keď sa niekde objavíš. Sonntagovie Ingemar....dea schwaze Schoof. dos Maadaj von Nirndatz. Čo si zabudla?“ Kričal som vychutnávajúc si svoje víťazstvo.

  Nezabudla. Ako by mohla zabudnúť. Trafil som do živého a vedel som to. Sedela tam akoby do nej trafil blesk. Oči lesklé, no nie od sĺz, lež od hnevu.

Každopádne aj ten krátky okamih ma dokonale vyviedol z miery. Začal som ľutovať svoje slová, no neskoro. Ingin výraz v tvári sa zmenil. Bol chladný a nenávistný. Ak by pohľad zabíjal, už by som sa bol mŕtvy sklátil na zem.

„Dobre, Ludwig. Naše priateľstvo sa končí, ak vôbec nejaké bolo!“ A otočila sa na päte. Pozeral som sa ako beží poľom a mení sa na malú bodku na horizonte. Stál som tam ako prikovaný. Keď som sa spamätal, už bola ďaleko. Nemohla ma počuť ani keby chcela.

*************

„Musíš ísť Mami? Nemôžeme ísť spolu?“ Spýtal som sa mrzuto.

„Nie Ludwig! Vieš, že nemôžeme. Chceš tu nechať Tante Gisele samú?“ Odpovedala. Ten jej úsmev...ten zvuk jej altového hlasu...nechcel som sa rozlúčiť.

„Ale veď Henriette ide s tebou.“

„Henriette má päť rokov, Ludwig, ty máš štrnásť.“ Dodala prísne no v kútiku duše jej lichotilo, že som na ňu taký naviazaný.

„Okrem toho tu sú aj Sonntagovci...a Inge. Nájdi ich a môžete sa spolu hrať.“

Hrať? Ako sa môžeme hrať keď všade na okolo sú trosky. A navyše som Inge už mesiace od našej evakuácie do Burgenlandu nevidel. Nevedel som, čo sa s nimi stalo. Viac ma trápil otec, ktorý bol na fronte. Chcel  som ho vidieť, uistiť sa, že sa mu nič nestalo. A samozrejme, chcel som zostať s mamou.

„Sľúb, že budeš dobrý!“ povedala. Oči sa jej blýskali tou materskou milotou, ktorá mi vždy mala dodávala odvahu. Chcel som byť jej hrdina. Chcel som mame ukázať, že sa nebojím.

„Dobre!“ odpovedal som.   

Henriette vedľa mňa sa netrpezlivo vrtela. Dožadovala sa našej pozornosti. Mal som rád to krpaté blonďavé stvorenie pripomínajúce škriatka.

„Budeš mi chýbať!“ povedal som jej nesmelo. Za odmenu sa na mňa žiarivo usmiala a vtisla mi mokrú pusu na líce.

Až o pár mesiacov som sa dozvedel, čo sa s nimi stalo. Povedali mi, že vlak sa z ničoho nič zastavil a maskovaný vojaci im prikázali vystúpiť. Potom ich všetkých zoradili do radu a strieľali.

***************