Pokračovanie...

V jeden daždivý septembrový deň zavolala teta Júliu do priestrannej kuchyne. Dážď nenútene klopal na obločnice. Izbu osvetľoval oheň v kozube i v peci, na stole rozvoniaval čerstvo upečený chlieb a koláče. Júliine oči radostne zablikali, keď si sadla k svojej náhradnej mame. No vzápätí sa musela strhnúť, lebo si všimla, ako si pod okom pridržiava bielu vreckovku a jedna kvapka slzy spadla rovno na stôl. „Mama, prečo plačete? Je vám smutno? To kvôli mne, lebo som včera spadla do blata v tých nových šatách? Ja viem, že som si mala dávať pozor a nebehať v nich po lúke.“

Chúďa žena pokrútila hlavou a červenými očami sa zahľadela na svoju neter. „Netrápim sa pre tvoje šaty. Dnes máš narodeniny. Plačem od radosti, že si tak pekne vyrástla a si zdravá. Lenže, ja ...ja...,“ zavzlykala“ .....ja ťa stratím.“ Júliina myseľ potemnela. Začala tušiť, že sa stane niečo, no nevedela čo by to mohlo byť. „Povedzte mi všetko, prosím vás. Všetko, čo vás trápi. Nikdy som sa na vás nehnevala, a ani nikdy nebudem. Ak mi poviete čokoľvek hrozné, nezľaknem sa toho, lebo vás mám veľmi rada.“ Žena sa upokojila a z vrecka zástery vytiahla zvitok bieleho papiera. Podala ho prekvapenej Júlii. „Čítaj.“ Pritom pozorovala jej kmitajúce belasé oči ako sa pohybujú z jednej strany na druhú. Takmer počula tlkot jej mladého srdca, ktorý v jednom okamihu prerušil pridusený výkrik. Júlia odhodila list a vrhla sa s plačom do maminho objatia. Po smutnej chvíľke už aj za oknami zasvietilo slnko. Dve dobré duše sa pokojne pripravili na dočasné odlúčenie. „Dva roky ubehnú ako voda v našom potoku. Nebojte sa o mňa, bude mi tam dobre. Niečomu sa naučím a spoznám môjho strýka. Budem vám písať každý deň o všetkom, čo zažijem. Nevynechám žiadnu podrobnosť.“ Sľubovala Júlia, no i tak cítila smútok. I strach, ktorý premohol jej zvedavosť z novej udalosti a očakávania.

Pred domom už čakal koč. Dva biele kone nedočkavo odfrkovali a kopytami ryli do zeme. Pohonič pomohol dievčaťu nastúpiť, pohol opratami, šibol bičom a koč sa rozbehol po kľukatých i rovných cestách. Júlia ešte nikdy v živote nepocítila taký smútok ako teraz. Predstavy sa jej neustále vracali domov a čím ubiehala cesta ďalej, tým boli trúchlivejšie. Prvý raz si uvedomila ako jej mama chýba. A prázdnota v koči ešte znásobila tieto myšlienky. Keby aspoň mala niekoho, komu by sa so svojimi pocitmi zdôverila. Ostával jej iba utešený výhľad na bežiacu krajinu, no nie nadlho, lebo Júlia premožená smútkom nakoniec podľahla únave a zaspala. Oči otvorila len vtedy, keď na svojom ramene pocítila niečiu ruku. Mykla sa a zmätene sa pozerala na pohoniča. Spala tak tvrdo, že si nestihla narýchlo uvedomiť riadnu  skutočnosť. Prekvapil ju obraz plný cudzích ľudí, pobehujúcich z miesta na miesto, nesúc v rukách batožinu k hlavným dverám kaštieľa.

Hoci očami všetko pozorne vnímala, stále bola presvedčená, že sníva. Hneď pri vchode do kaštieľa ju omráčili dve vyškľabené tváre, ktoré sme už spomínali. Pretrela si oči, vzápätí sa dvere dokorán otvorili a oproti nej stál uhladený a elegantne oblečený pán. Júlia zadržala výkrik prekvapenia, ktoré prišlo po všetkom tom záhadnom mlčaní v podobe usmievajúceho sa pána. Milo sa predstavil a pozval ju dnu. Kráčala nesmelo za ním, pričom dychtivo pozorovala vysoké múry s obrazmi, vyrezávaný drevený strop, mäkké koberce, vyleštený nábytok, veľký kozub, strieborný riad v kuchyni. Gróf ju zaviedol do jedálne, kde jej okrúhla slúžka položila na stôl misu polievky a ponúkla jej aj druhý chod.

Júlia až teraz pocítila, ako jej škvŕka v bruchu a všetko s chuťou zjedla. Slúžka sa pritom tvárila veľmi spokojne. Potom ju gróf zaviedol širokým schodišťom cez dlhú úzku chodbu do izby, ktorá mala odteraz patriť iba jej. Od prekvapenia takmer hlasno zhíkla, no hneď si rukou prekryla ústa. Pozrela na usmievajúceho sa strýka. „Som veľmi rád, že sa ti táto izba páči. Dúfam, že i naďalej budem na tvojej tvári vídať len spokojnosť a úsmev, lebo v tvojich očiach sa ešte stále zračí smútok. Lenže tu sa nemusíš obávať ničoho. Ja som tvoj príbuzný a budem sa snažiť, aby ti tu nič nechýbalo.“ Júlia sa naňho jemne usmiala. „A čo sa týka tvojej zábavy“, pokračoval, „na nudu ani nepomyslíš.“ Pri tých slovách ju chytil za ruku a priviedol k oknu, ktoré smerovalo do záhrady. „Je nádherná“, vzdychla si. „Tie stromy a kvety. Už sa teším, ako ma  bude zobúdzať ich vôňa a štebotanie vtáčikov.“ Gróf sa usmial a nechal ju osamote. Pred odchodom jej ešte povedal, že ak bude niečo potrebovať, nech zazvoní na zvonček visiaci pri posteli. „Cítim sa tu ako princezná. Bojím sa, že ma tu rozmaznajú.“ Otvorila okno dokorán a zhlboka sa nadýchla. Slnko už zapadlo, no obloha nad jeho kolískou sa ešte naposledy lúčila s dňom teplými farbami. „Čo asi v tejto chvíli robí mama? Je mi smutno. Tu vľavo odo mňa stojí veľká skriňa plná nádherných šiat aké neboli ani v mojich bláznivých predstavách, posteľ je taká široká, že by sa na nej vyspala celá rodina mojej kamarátky. A tie ružové hodvábne závesy okolo nej, akoby som spala na obláčikoch. Keby si tu tak mohla byť. Ukázala by som všetku tú nádheru celej našej dedine.“ Vzdychla si Júlia. Oproti oknu stál stôl a vedľa neho neveľká skriňa plná kníh. Nadšene si obzerala všetky neznáme diela, veď nič z toho, čo sa v skrinke nachádzalo ešte nevidela. Keby ju neprebudil vietor, ktorý s nárazom zatvoril oblok, bola by Júlia zaspala priamo na koberci. S námahou sa zdvihla a zaľahla do mäkkých perín.            

Ráno ju uvítal nádherný slnkom zaliaty deň. Po raňajkách ju strýko predstavil dvom učiteľom a jednej učiteľke tanca a jazdy na koni. Júlia strávila veľmi príjemný deň plný nových zážitkov. Keď večer sedela vo svojej izbe, napísala mame dlhý list a ako sľúbila, nevynechala nič, čo by na ňu nezapôsobilo silným dojmom. Najprv začala opisom kaštieľa, pokračovala strýkom, svojou izbou i mlčanlivým služobníctvom, ktoré začínalo svoj pracovný deň skoro ráno.

Na druhý deň pri obede gróf oznámil neteri, aby sa na večer dobre pripravila, pretože pozve niekoľko významných hostí a chcel by im ju predstaviť. Júlia s dievčenskou radosťou súhlasila. Gróf bol na svoju neter veľmi pyšný. Sedela po jeho pravej ruke. Zdobili ju ľahké ružové šaty, mierne odhaľujúce jej mladé plecia a zároveň zvýrazňovali štíhly driek. Vo vlasoch sa vynímali dve biele ružičky. Každý, kto bol v tej miestnosti musel oceniť nielen v duchu, ale aj slovami jej nevšednú krásu. Júlia bola navyše nielen pekná, ale i bystrá a pohotovo reagovala pri rozhovore s dospelými hosťami. Tento večer sa grófovi vydaril presne podľa jeho predstáv, ba možno i lepšie. Aj túto noc napísala Júlia veľmi dlhý list a už sa tešila, kedy jej mama odpovie.

Okolo tretej v noci sa strhla búrka. Blesky divo križovali tmavú oblohu, búrkové chmáry temneli a jasneli len pri silnej žiare svetelného výboja. Dážď ostro prepichoval zem svojimi kvapkami, bubnoval do okeníc a pritom vydával strašlivé zvuky, ktoré sa vnútri kaštieľa menili na hlboké dunenie. Gróf sa nepokojne prevaľoval na posteli. V izbe bola tma. Len keď blesky križovali oblohu,  ich žiara sa preniesla poza hrubé červené závesy do miestnosti a sfarbila ju do krvava. Gróf sa strhol, otvoril oči a posadil sa na posteľ. Koncom periny si utieral potom zmočené čelo. Keď sa opäť zablyslo, izba znova očervenela a pri okne sa náhle zjavila čierna postava, ktorej obrysy sa črtali v silných zábleskoch. Grófove ústa boli pripravené na desivý výkrik, no v okamihu mu celé telo zmeravelo a tým aj znemožnilo vydať hocijaký zvuk. Tajomná postava pomaly kráčala k nemu. Napokon gróf zo seba vyjachtal, kŕčovite držiac perinu tesne pod bradou. „Kto si? Nepribližuj sa! Ak si zlé tak odíď v mene božom, ale ak prichádzaš s dobrými úmyslami, zastaň a povedz kto si a čo chceš od úbohého a biedneho tvora, ako som ja.“ Všimol si široké ramená a pevný rozhodný krok. Postava zastala priamo pred ním tak, aby jej nevidel do tváre. Gróf sa zľakol a vykríkol: „Prosím ťa, neubližuj mi. Dám ti čo chceš, len mi neubližuj!“ „Prestaň zbabelec!“ Ozval sa pevný hlas. „Vravíš, že si biedny, ale máš oveľa viacej ako najšpinavší bedár vo svojej chatrči.“ Gróf sa trochu osmelil, no ešte trasľavým hlasom sa ho opýtal: „Povedz mi kto si? Princ temnôt? Príšera zo záhrobia, čo chodí v búrkach strašiť úbohých smrteľníkov? Alebo diabol zo samotných pekiel? Určite je to len sen a ja len blúznim. Určite!“ Postava sa divo rozrehotala, až grófovi prešiel mráz po chrbte. „Vyber si! Ha – ha –ha! Máš pravdu. Si úbohý smrteľník a ja ti vravím, že keď sa do mesiaca svojho majetku nezbavíš, prídem si po teba. A nie je to sen.“ A znova sa rozosmial. Vystrašený gróf ho chcel rukou schmatnúť, ale tajomná postava v okamihu zmizla.

Do rána ho zmáhal čudný nepokoj. Jeho pohyby rúk, chôdza, zhrbené držanie tela a tmavé kruhy pod očami prezrádzali vnútorné napätie a nepokoj. Služobníctvo týmto zmenám nálady neprikladalo veľký význam, lebo dobre vedelo, aký je gróf náladový. Raz je veselý, energický, inokedy mrzutý a nevrlý k všetkému a ku každému koho zbadá.