Nie, niesom žiaden dobrák, necítim potrebu sa s ním pozhovárať, vypočuť si netušený romantický príbeh skrytý za prepitým ksichtom a tetovaním. O zavrhnutí vlastnými deťmi, smrti najbližších, alkoholizme, fetovaní, base, hlúpostiach z mladosti, všetkých tých malých a veľkých hriechoch ťažiacich myseľ a svedomie. O tých posraných okolnostiach, ktoré z normálneho človeka spravia nepotrebný večne opitý dobytok. Koľko ich? A koľko nieje? Karolov?

 

Všetci tí neviditeľní, od ktorých odvrátiš tvár, aby si sa nemučil tvrdou realitou ich prítomnosti. Sú tu. Ľudia – tiene. Získať tvar a telo je tak ťažké. Postávajú na uliciach žobrajúc o chlast a cigarety. Jedlo nepotrebujú, sú mysľou, ktorá sa viac či menej vzdáva. Tá nepotrebuje toľké jedlá. Stačí jej zabudnúť.

 

Karol bol včera spokojný, nadrbal sa na parkovisku pri firme, hadovito sa vyhrial na slniečku a popiskoval si. Po obede som mu dal cigaretu. Poďakoval. Ďalší zabitý deň stratenej existencie.

 

Prichádza zima a noc býva temná a plná hrôz. Bude príliš tmavá a studená pre mnohých Karlov. Kto im dá trocha tepla? Leto existencie plnej vytrhnutých listov.

 

Oplatí sa? Život je vraj to najcennejšie, čo máme. A my ho meníme za možnosť nebyť ako Karol. Vytrhnutým listom platíme za možnosť nestať sa symbolom vlastného strachu.