Pomaly končila pracovná doba. Pri myšlienke na domov sa Lenky začala zmocňovať nervozita.  Osud sa s ňou ustavične zahrával.  Jedna životná smola striedala druhú. Momentálne čelila vlastnej rodine.  Cítila sa v nej úplne osamotená. Zavalená rodinnými problémami si nestihla ani všimnúť ako rýchlo stihol dospieť jej jediný syn. Razantným spôsobom menil správanie pomaly, ale isto.  Odcudzoval sa jej.  Sklamal ju a veľmi ju to bolelo. Kedysi malý chlapček, dnes ľahkovážne žijúci mladý muž, pridával mladej žene množstvo predčasných vrások. Na jej pomocnú ruku bol navyknutý odmalička, na prejav vďaky však pozabudol.  Životný stereotyp neustále zrážal Lenu na kolená.  Pridružili sa psychické problémy.  Nenápadne nahlodávali jej kedysi úžasnú vitalitu. Často sa cítila fyzicky vyčerpaná a psychicky tak nekonečne prázdna.

Chodbou sa ozýval dutý zvuk jej opätkov. Pomalou chôdzou sa približovala ku vchodu, kde  momentálne bývala so svojou sestrou. Dočasne jej pomohla vyriešiť bytovú otázku. Za prejavenú ochotu sa jej dostalo len klamstvo a hlúpe zavádzanie.  Štyri osoby navyše ju spolu so synom doslova prevalcovali. Rozpínali sa po celom byte s absolútnou samozrejmosťou.  Dopriali si zahraničnú dovolenku, kúpili nové auto a ich problém s bývaním prestal byť otázkou priority. U Lenky im predsa nič nechýbalo.  Štvorčlenná rodinka sa u nej chystala zahniezdiť nadlho. Nepomáhali prosby ani dohovárania. Bola v koncoch. Ničila ju rodina.

Vo vlastnom byte bola cudzincom. Pred realitou zatvárala dvere svojej izby. Stiesnené podmienky narúšali pokoj. Slané slzy poznania denne zmáčali jej vankúš.  Stal sa nemým svedkom jej denno-denných trápení. Dôverne spoznával jej myšlienky. Schúlená do obranného klbka zaspávala s nádejou na lepšie časy.