Narodili sme sa do prechodovej doby.
Sme nič netušiacimi deťmi s ohromnou zodpovednosťou.
Zodpovednosťou, ktorú berieme ako samozrejmosť, pretože je tak krásna.

Sme často sami a zostávame nepochopení.
Až do doby, než sa nám vedomie otvorí dokorán a my precitneme do krásneho sveta lásky a porozumenia.

Sme strážcovia zlých snov našich priateľov a ochranci hnevu našich nepriateľov.
Objatím vytvárame pochopenie medzi starou mamou a našim šesťročným kryštáľovým bratom.

Sme medzigeneračný kanál.
Sme poslovia svetla. Proroci.

Zo všetkého najviac sme ale deti.
Jednoduché, láskyplné, chápajúce a nadovšetko hravé deti, ktorých každodennou radosťou chce byť spoznávanie tohto sveta a svetov k nemu paralelných.

Žijeme medzi ľuďmi, ktorí sú uzatvorení vo svojich vlastných svetoch.
Chápanie reality je pre nich čisto trojrozmerné.
Nenávidia, namiesto ľúbenia. Kradnú namiesto darovania.

Sme ich spasiteľmi.
Sme tí, ktorým nemajú čo ukradnúť.
Sú tí, ktorí si to postupne uvedomujú.
A vrásky strieda úsmev...

Nikdy nie sme sami.
Nech okolo seba vnímame sebeväčšiu temnotu, nikdy sa v nej nestratíme.
Sami sme svetlom v tme, sami sme majákom pre stratených.
A pre ostatných sme plameňom.
Na našich krídlach zhoria ich dotyky, ktoré sa snažia ukradnúť pre seba trochu krásy.
Až pokiaľ nezapálime krásu v nich samotných, alebo sami v žiali nezhoria.

A ak sme niekedy smutní, v duchu si spomenieme na pohladenie po líci od tých, ktorí nás ľúbia.
A ak zatúžime po spoločnosti, utíšime sa osamote pri sviečke.

Prúd našeho vlastného sveta je spojený s prúdmi svetov všetkých.
Nachádzame všetko, čo nás spája vo svete, ktorí nám tvrdí, že nás tak mnoho rozdeľuje.
Lož.

Úsmev. Láska. Porozumenie.
Čas neexistuje.
Stačí sa prestať báť...


P.S.: toto sa mi do článku vkomponovať nepodarilo, ale chcel som to dať sem, takže z automatiky na manuál a... pesnička, ktorá ma občas povzbudí, keď sa potrebujem pohnúť z miesta