Z historického hľadiska možno za predchodcov médií považovať divadlá, mestských vyvolávačov, tzv. heroldov, ale aj básnikov a filozofov. Všetky tieto subjekty komunikovali so širokou verejnosťou ľudí a taktiež ich do určitej miery aj ovplyvňovali.

V dobe, kedy sa význam pojmov médiá a masmédiá len formoval, by nikoho ani len nenapadlo, že raz budú mať takú silu, vplyv a moc, akú majú v dnešnej dobe. Postupný vývoj médií určite ovplyvnil spôsob komunikácie medzi ľuďmi. Kým v minulosti bol spôsob komunikácie obmedzený len na niekoľko spôsobov, v dnešnom svete je škála nekonečného množstva možností, prostredníctvom ktorých je možné komunikovať s ostatnými ľuďmi po celom svete. Určite nielen podľa môjho názoru je dnes najvplyvnejším, najpoužívanejším, najrozšírenejším a najprístupnejším médiom práve internet.

Vznik internetu, ako ho poznáme dnes, čiže ako prostriedok na komunikáciu pre širokú verejnosť, ako médium a ako súbor obrovského množstva informácií bol atypický. Úloha internetu v jeho začiatkoch bola zďaleka iná, ako je dnes. Korene internetu siahajú až do obdobia studenej vojny, kedy malo americké vojsko veľkú potrebu sieťovo prepojiť počítače. Vývoj internetu od prepojenia niekoľkých počítačov až po jeho dnešnú podobu bol spontánny, nikto nepredpokladal, že sa rozšíri do takých rozmerov, v akých ho poznáme dnes.

Internet sa stal zdrojom nekonečného množstva dát a informácií. Po veľkom boome zrodenia internetu nastal ďalší, kedy sa na internete začali objavovať sociálne siete. Celý vývoj bol pomerne rýchly, výborne to vyjadril Marcello Pera vo svojom výroku, v ktorom poukazuje na nepomer medzi rýchlosťou, s akou nám, ľuďom, ponúka technika prostriedky na uspokojenie našich túžob a pomalosťou, s akou ich dokážeme pochopiť a ovládať.

Čoraz viac ľudí sa stáva súčasťou sociálnych sietí na internete. Ale položme si otázku, prečo? Prečo sú také obľúbené? Prečo je napríklad taký facebook jednou z globálne najnavštevovanejších internetových stránok? Faktorov, ktoré vplývajú na túto skutočnosť je určite mnoho, avšak podľa môjho názoru sa dajú určite vymedziť tie najhlavnejšie.

Možno je to len môj subjektívny názor a možno sa s ním nestotožní veľa ľudí a možno nikto, ale myslím si, že sociálne siete na internete sú len akýmsi prostriedkom, prostredníctvom ktorého môže človek uniknúť z reality. Napríklad taký obyčajný pracujúci človek, s obyčajnými problémami, s obyčajným životom príde po náročnom dni domov, ešte si ani nestihne odložiť kabát na vešiak a už je pripojený. Pripojený do toho druhého, krásneho a férového sveta, do toho sveta, kde sa vždy nájde niekto, koho jeho obyčajná osoba, jeho obyčajné problémy a jeho obyčajný život zaujíma. Lenže to všetko je len a len fikcia. To nie je realita, sú to len akési databázy plné jednotiek a núl, za ktorými sa môže skrývať hocikto. Aj napriek tomu, že v skutočnosti som slečna, ktorá má 21 rokov, 161 centimetrov a študuje žurnalistiku, vo svete internetu môžem byť bez problémov vyšportovaný podnikateľ s modrými očami a s tučnými kontami vo švajčiarskych bankách.

Ďalšia vec, na ktorú by som rada poukázala je, že vo svete internetu je možné žiť nekonečným množstvom rôznorodých životov. A nikomu to nevadí, nikomu to neprekáža, nikto s tým nemá žiadny problém, všetci sú spokojní, pretože každý má svoje problémy. Jeden sa sťažuje na to, že má riedku polievku a ďalší na to, že má malé diamanty.

Kam týmto všetkým mierim? Položím ešte jednu otázku. Prečo to ľudia robia? Prečo sa ľudia hrajú na niečo, čím v skutočnosti nie sú? Ľudia sú už raz takí. Nikdy si nevážia to, čo majú a vždy túžia po tom, čo mať nemôžu. Je naozaj dobré tváriť sa vo svete kybernetiky ako komunikatívny jedinec, keď v skutočnosti má ten istý človek v reálnom živote problémy s komunikáciou? Sociálne siete a komunikácia s ľuďmi, s neznámymi ľuďmi cez internet je len akousi náhradou. Je to dobiehanie niečoho, čo človeku v reálnom živote chýba. A práve preto si to kompenzuje takýmto spôsobom. Začínam sa však obávať toho, že niektorým ľuďom sa tento ideálny, bezchybný, ba priam vysnívaný svet zapáči natoľko, že zabudnú na ten skutočný svet. Obávam sa, že ľudia sa postupne začnú od reality jednoducho odpájať a budú žiť len vo virtuálnom svete.

Možno to teraz bude znieť trošku zvláštne, ale dovolím si svet kybernetiky prirovnať k matrixu. Je to úžasný príklad na problematiku, ktorá sa týka internetu. Ľudia, aj keď zistia, že virtuálny svet nie je skutočný, si to nebudú chcieť pripustiť, pretože budú v ňom natoľko šťastní, že sa tejto závislosti nebudú chcieť vzdať.

Internet je to jednoducho ako droga. A presne to definuje istý výrok: „Drogy sú fajn, len závislosť je zlá.“ Je úplne normálne a aj zdravé občas vypnúť od reality, ale určite nie sa z nej nadobro vymaniť. Nie je dobré sa absolútne dištancovať od skutočného sveta a žiť s ružovými okuliarmi vo svete, ktorý si človek vytvoril len vo svojej hlave, vo svete, ktorý si vysníval, vo svete, ktorý však nie je reálny.

Áno, priznávam, som súčasťou sociálnych sietí na internete. Keď som sa prvýkrát dostala do styku s internetom, nepoznala som nič iné, len superzoznam.sk a pokec.sk. Istú dobu som na pokeci zabíjala hodiny a hodiny svojho času.

Neskôr som sa však vo svojom živote posunula ďalej, o stupienok vyššie, kedy som všetko, čo mi do tej doby chýbalo a čo som si kompenzovala vo virtuálnom svete, nadobudla vo svete reálnom. A je to priam neuveriteľné, ale presne taký istý, ten vysnívaný a ideálny život, aký ľudia vedú medzi tou kopou jednotiek a núl, je možné žiť aj v realite, v skutočnom svete. Len v realite občas trvá nadobudnutie niečoho o trošku dlhšie, ako vo virtuálnom svete, kde si stačí zmeniť profil alebo rovno celú identitu a je to. Na pokec som takmer úplne zanevrela, zájdem tam možno tak raz za mesiac, aj to len na pár sekúnd, presvedčiť sa o tom, že mi nikto nič nové nenapísal.

Fenoménom tejto doby je facebook. Dlho som odolávala pozvánkam, ktoré mi chodili na e-mail, aby som sa stala súčasťou tohto sveta. Nakoniec som tomu podľahla. Zo začiatku tiež zabité hodiny, ale za krátku chvíľu sa to dostalo opäť do normálu s tým rozdielom, že teraz mám o jednu kartu v internetovom prehliadači viac. Párkrát za deň tam mrknem jedným očkom, čo má kto nové. Zvykla som tam aktuálne novinky z môjho všedného dňa pridávať aj ja, ale aj to som obmedzila vo chvíli, kedy som sa dozvedela o prípade, ktorý sa stal v Mexiku. Dievča nechalo na facebooku odkaz svojmu bratovi, ktorý si zabudol zobrať so sebou kľúče od domu, že mu ich nechá pred vchodom pod kvetináčom. No a práve to sa jej stalo osudným, dom bol do detailov vykradnutý.

Človek by si mal jednoducho stanoviť striktné hranice medzi spoločenskými a súkromnými problémami a tieto dve veci by nemal miešať medzi seba. Ale to mnoho ľudí nevie a potom sa, žiaľ, stávajú aj nepríjemné veci, ktoré keď sa už stanú, tak je neskoro si uvedomovať, kde nastala chyba.

Na druhej strane, na facebooku som natrafila na ľudí z môjho života spred mnohých rokov, s ktorými som, žiaľ, prestala byť z istých dôvodov v kontakte. Bolo veľmi milé sa po tých rokoch dozvedieť, že sa im darí, že sú šťastní, aj keby to mohlo byť lepšie. Ale to tak býva. Vždy by mohlo byť všetko o niečo lepšie. Teším sa, že aj po takej dlhej dobe si máme čo povedať, máme na čo spomínať a máme aj koho ohovárať.

Budúcnosť, pokiaľ ide o kybernetiku verzus realitu, je podľa mňa zahalená rúškom tajomstva. Všetko záleží len a len od ľudí, od ich výchovy, od celkového vplyvu sveta na ľudí, či už sa jedná o médiá, o iných ľudí, o reklamy alebo o iné faktory. Tento svet tvoria ľudia a nič iné len ľudia. To znamená, že aj vývoj, respektíve zánik niečoho závisí od nich. Naozaj nikto nevie dopredu povedať, ako sa to vyvinie.

Možno ľudia o pár rokov prestanú vychádzať z domov, nebudú ani len tušiť, čo to komunikácia face-to-face znamená. Budú zatvorení medzi štyrmi stenami, budú mať kvázi všetko, čo budú potrebovať, nič im nebude chýbať a budú žiť len online vo svete kybernetiky. A možno sa vo svete objaví zas niečo nové, lepšie, výhodnejšie, inovatívnejšie a ľudia internet časom prestanú používať podobne, ako napríklad telegraf. Aj to bol obrovský boom, ktorý ako rýchlo prišiel, ako rýchlo sa stal fenoménom, tak rýchlo aj zmizol. Kto vie, možno sa o pár rokov aj internet, ten nenahraditeľný zázrak, bez ktorého si ľudia už život ani nedokážu predstaviť, stane len obsahom dejín na pár strán.