Pani redaktorka sa ho snažila striasť, ale on jej neustále bránil v  práci. (Pomyslel som si: Pán R. je už asi informovaný o mojom proteste. Veď zatelefonovať jeho špicľovi nebol problém). Preto som pani Koperovej povedal, že to teraz môže ,,zbaliť“, pretože tento pán je asi niekým vyslaný provokatér. On vidiac, že svoje dosiahol, začal sa ospravedlňovať, vraj má vypité, preto sa nevie ovládať. Nedalo mi, aby som sa mu za zmarený rozhovor ,,nepoďakoval“. A keď novinári odchádzali, navrhol som mu:

– Ak nie je pravda, čo som hovoril, vyberte pištoľ a zastreľte ma. Tu na mieste, a hneď!

Celý prekvapený zrazu zabudol aj na to, že hral opitého. So zdvihnutými rukami pred telom mi naznačil, že nič také z jeho strany nehrozí, a stratil sa v dave.

Pár minút pred štrnástou hodinou cestou k môjmu zaparkovanému autu som ešte na chvíľu zašiel do Dómu, aby som sa Matke Márii poďakoval, že stála pri mne.

Pocit (akoby) raja...

   To čo sa dialo potom, keď som si sadol za volant, prajem zažiť každému.

Neuveriteľne ľahko, s božským pokojom a blaženým pocitom som riadil svoje auto tak, ako keby som sedel v kokpite lietadla so zapnutým  autopilotom. Majiteľom vodičského preukazu som už 37 rokov, ale také niečo som pri riadení motorového vozidla neprežíval predtým ani potom.

   Iba človek, ktorý zažil takúto atmosféru a takýto pocit, iba ten dokáže pochopiť a uveriť, že je to naozaj tak, ako píšem. Pocit sladkosti v ústach, ktorý ma sprevádzal celých dvadsaťštyri hodín, sa výstižne nedá ani opísať. Bolo to ako dotyk nebeského raja... Neviem síce, či raj existuje, a ak áno, či je taký, ako ho opisuje Biblia, ale pocit sladkosti ma utvrdzoval a stále utvrdzuje, že niečo nadprirodzené – ako sa zvykne povedať, niečo ,,medzi nebom a zemou“ – existuje a je s nami v prepojení. Doslova som prosil Pána Boha, aby mi tento pocit ponechal, zaprisahával som sa, že budem konať iba dobré skutky, len aby mi to ostalo. 

  Keď uplynulo 24 hodín, pocit sladkosti – ak chcete, tak ,,pocit raja“ – sa vytrácal. Ale zároveň akoby mi niečo hovorilo, že keď budem robiť dobré skutky, odchádzajúci pocit sa vráti.

Až do tohto dňa zavŕšeného  ,,pocitom raja“ som mal strach zo smrti.

Od tohto dňa (ktorý bol prajný aj v počasí, až do večera slnečnom a teplom) sa všetko zmenilo.

   Uvedomujem si, že ako moji čitatelia sa začnete pýtať, či som bol vtedy a či som aj teraz, pri písaní týchto riadkov úplne pri zmysloch... Odpoviem popravde: Nemám ani pre vás ako iné vysvetlenie, iba to, čo som povedal – a pochopí to len ten, kto to prežil. Ladislav Serenča