tak... čakám na zastávke. čakám autobus, cestujem totiž do školy, na skúšku. neprekvapuje ma to, som študentka a práve sa na mňa teší piaty ročník. mám so sebou dve veľké cestovné tašky, čo je dosť čudné, lebo cestujem toť do našeho blízko vzdialeného hlavného mesta. a tak si nastúpim, cestujem, nič divné sa zatiaľ nedeje. v bratislave vystúpim na autobusovej stanici. s veľkými cestovnými taškami mi pomôže vysoký sympaťák. čierna pleť, vypracované telo, tričko, šortky, tenisky... (hm, celkom som si ho obzrela). na stanici sa mám stretnúť s kamoškou. ideme na tú skúšku spolu, čo je dosť čudné, keďže ona je už dlhší čas vyštudovaná slečna ing. chalan čaká so mnou, dozvedám sa, že sa volá dereck, američan, policajt... hmm... asi často pozerám telku... moja kamoška sa naozaj dostavuje, zvítavame sa a kráčame ulicou. zrazu si uvedomujem, že kráčam dereckovymi nohami v teniskách, pozerám jeho očami, som proste on. zjavne mi to nevadí, idem ďalej. cestou sa zastavujeme v lekárni... lekáreň je to veľká, vyzerá ako supermarket, až na to, že všade sú lieky (tiež tu asi zaúčinkovalo niečo americké). zrazu sa celý priestor začne triasť, krabičky padajú z políc a okrem padajúcich škatuliek a fľaštičiek vidím aj malé padajúce tvory... sú to pijavice, cítim ich aj na svojej (dereckovej) koži. jasné, včera som pozerala v telke  kriminálku, kde sa pijavice vyskytli, a hneď potom som sa mrkla aj na nejaký katastrofický zemetrasový film, tak sa to zlialo dohromady, len mi nie je jasné toto: pijavice to neboli len tak všelijaké, z týchto  pijavíc šiel strach, začali sa z nich vyvíjať asi dvojmetrové slizké obludy. všetci v lekárni civeli s otvorenými ústami. aj dereck (ja). a potom mi to cinklo... som hlavná postava v katastrofickom scifi scenári. jedine ja môžem zachrániť týchto ľudí, tento národ, celý svet... 

zobudila som sa na hlasné pípanie budíka. spala som tvrdo... hmm, je naozaj zaujimavé ako sa prežitý deň premieta do sna, však?