aždé mesto má svoju zaujímavú históriu, opradenú rôznymi legendami. A ako sa to už v mnohých civilizáciách opakovalo, peniaze a neresti jeho obyvateľov priniesli nejednému mestu trest za ich bezbožnosť. Spomeňme si na biblickú Sodomu a Gomoru, ktoré  sa síce neprepadli pod zem, ale zničil ich oheň a zemetrasenie. Ďalší biblický príbeh je o meste Ninive, kde prichádza ku kráľovi prorok a žiada, aby kráľ i ľud zanechali nemravný život a konali pokánie. V dejinách je asi jediným prípadom, keď prorok uspel a kráľ s obyvateľmi mesta si jeho výzvu vzali k srdcu a zmenili svoj život, aby mesto zachránili. Početné sú príbehy o stratených mestách, ktoré boli potrestané za hriešny život jeho ľudí. Tie  sa vraj raz za sto rokov vynoria z  hlbín zeme alebo mora, a ak sa nájde niekto, kto v ňom kúpi niečo, čo i len za najmenší peniaz, vyslobodí celé mesto zo stáročia trvajúcej kliatby. Iný kraj, iní ľudia a iný trest.

V našej legende sa  na chvíľu ocitneme  v rozprávkovej vôni mesta a bohatstve jeho obyvateľov. Mesto sa nachádzalo na jednej z frekventovaných obchodných ciest  stredoveku. Zmes vôni bergamotu, citrónu, konvalinky, ruží, jazmínu, santalu, *cibetu, vanilky a iných tovarov z celého sveta, splynula do voňavého kvetinového obláčika a nezadržateľne sa šírila po celom kraji. Mesto sa pýšilo touto legendárnou vôňou, ktorú bolo už cítiť zďaleka a nebolo  na tom nič záhadné ani tajomné. Snáď len spôsob, ako jednotlivé esencie medzi sebou namiešať, aby sa prejavili a vzájomne úchvatne pôsobili na zmysly žien bohatých mešťanov, ktoré sa každodenne kúpali v drahých voňavých esenciách. Mešťanky sa nechali úplne poblúzniť vôňami orientu a jedinou ich záľubou bolo vyhľadávanie nových a nových vôni. Táto ich neresť kupcom neuveriteľne  rýchlo plnila mešce a obchod s vôňami prekvital. Ulice mesta boli lemované pozlátenými fasádami domov, ktoré boli  plné obchodujúcich ľudí, života, vôní a vášní. Mešťania  toto poblúznenie svojich žien, s ktorým si už nevedeli rady, zapíjali pivom v početných krčmách. Z nich sa ozýval do ranných hodín spev a početné hádky. Richtár Reeve sa už nemohol pozerať na to, ako sa mestom šíri zlo a neresti. Pod rúškom noci navštívil miestneho starého zvonára, ktorý sa vyznačoval svojou múdrosťou. Nočné klopanie na dvere zvonára prekvapilo, lebo v takomto neskorom čase už ľudia nezvyknú chodiť. Odložil náradie, ktorým dokončoval reliéfy na nový zvon a pobral sa ku ťažkým kovaným dverám. Oto bolo jeho prekvapenie väčšie, keď v nich uvidel stáť richtára Reeveho. „Čo Vás privádza ku mne v túto neskorú hodinu pane,“ jemne sa uklonil zvonár. Úklonom sa mu pozdravil aj richtár „Prepáč majster, že Ťa ruším v tvojej práci, ale ťaží ma na srdci jeden balvan a potreboval by som tvoju radu“. „Nemal si s tým ísť radšej ku kamenárovi?“ zažartoval zvonár a posunkom ruky pozval richtára dnu do miestnosti. Richtár Reeve sa usadil v hlbokom kresle pri krbe a ohrieval si nad plameňom skrehnuté prsty. Obaja sa poznajú už od detstva a za dlhé desaťročia sa u nich vytvorilo silné puto priateľstva. Dlhé roky sa snažili svojou poctivou prácou priniesť mestu čo najväčšie blaho a tak osud mesta im nebol ľahostajný. Ich rozhovor trval až do ranných hodín a Reeve sa pobral zo zvonárovej dielne rovno na radnicu. Mesto si ďalšie mesiace žilo svojím hýrivým životom a ľudia si ani nevšimli, ako pri radnici vyrástla malá zvonica. Vo zvonárskej dielni starý zvonár robil posledné úpravy formy na odlievanie zvona, ktorú sa vyrobil zo špeciálne pripravenej hliny. Hlinu predtým zmiešal s nepasterizovaným pivom, slamou, kravský chlpmi a ďalšími prísadami, ktoré ponechal s pivom kvasiť 6 - 8 týždňov. Neveľký zvon bol odliaty a potom zavesený vo vežičke na radnici. V meste richtár Reeve vyhlásil nariadenie, že odzvonením radničného zvona sa majú večer uzatvoriť všetky hostince. Toto nariadenie bolo prijaté občanmi mesta s nevôľou a krčmári výzvu hlasu „pivného zvona“ ku uzatvoreniu hostinca spočiatku nedodržiavali. Uzatvorili len okenice hostinca a pilo sa ďalej. Prečo ľudia nazvali tento zvon „Pivným zvonom?“ Ako náhle zvon odzvonil uzatvorenie hostincov a chamtiví krčmári za uzatvorenými okenicami nalievali pivo naďalej, stala sa jedna zvláštna vec. Pivo začínalo mať zvláštnu chuť, akoby nakyslo. A tak sa postupne z hostincov vytrácal nočný život a mešťania prichádzali domov ešte pred polnocou. Časom si dali do poriadku aj svoje vôňami opantané manželky s častým výrokom „Keď ja nechodím po krčmách, nebudeš ani ty míňať zlatky na tie voňavé esencie.“ Je to možno ovplyvnené tou legendou, z ktorej cítiť závan tajomnosti „Pivného zvona“, ale najpravdepodobnejšie na tomto príbehu je, že zvonár a richtár si toto svoje tajomstvo zobrali so sebou do hrobu. Ako sa  richtár Reeve so zvonárom sa pominuli, pivný zvon sa z veže záhadne stratil. Ako to už býva, kde je veľa peňazí, tam číha i veľa zla a nerestí.

Zazvonil zvonec a niektorí richtári sa od toho času pripájajú k popíjajúcim mešťanom v nejednom meste do ranných hodín až dodnes.

Dnes som si privstal a napadol ma tento príbeh, ktorý som Vám tu hodil bez korektúr.

Pekné Vianočné sviatky praje Oravak..

*Cibet - Výlučok podobný maslu, ktorý sa získava z análnych žliaz pod chvostom cibetiek žijúcich v Etiópii, Barme a v Thajsku.