Niekedy sa porozprávať potrebujem preto, aby som zahnal pochmúrne myšlienky, ktoré sú najčastejšie o budúcnosti, ktoré ma v samote prenasledujú. Samotný rozhovor nemusí byť priamo o nich, stačí aby mal nejaký zmysel. Neviem vlastne prečo to človek potrebuje, ale je to zakorenené asi hlboko v jeho podstate. Niekedy veda tvrdí, že je to preto, že človek je sociálne založená bytosť (aj keď podľa mňa je to naopak, človek potrebuje komunikovať, preto je sociálne založený).

Možno som v tejto veci „oldschool-ový,“ ale nenachádzam také uspokojenie z iných foriem komunikácie ako je tvárou v tvár, keď môžete hlas človeka počuť, môžete ho vidieť, môžete ho cítiť. Ale pred novými formami neunikám, snažím sa ich využívať, ale len okrajovo, keď nemám šancu alebo čas sa osobne stretnúť. Mám radšej osobné stretnutie, vlastne málokto ich nemá rád. Podľa mňa vzťah dvoch ľudí nemôže nabrať osobnejší a hlbší rozmer bez rozhovoroch. Ak sa zo vzťahu vytratia vzájomné rozhovory, vytratí sa z neho aj hĺbka a vzájomnejšia blízkosť dvoch duší. A ľudia sa pomaly takto odcudzia. Platí to asi univerzálne, vo všetkých typoch vzťahov, či už sa jedná o vzťah rodičov a detí, súrodencov, kamarátov. Asi najviac to platí vo vzťahu dvoch ľudí, ktorý je viac než kamarátstvo. Takéto odcudzenia som zažil už asi na všetkých frontoch – moji rodičia sú mi blízki ale sú mi dosť vzdialení, moji súrodenci – o tých to platí tiež. Mnoho kamarátov sa vytratilo z môjho života práve preto. A aj v láske som zažil takéto malé-väčšie vytratenia rozhovorov a musím priznať dosť mi chýbali, čiastočne to bolo aj príčinou ochladnutia. Tak mi ostáva opäť nájsť cestu k týmto ľuďom a dúfať, že sa mi to podarí.

Človek by nemal byť sám, aspoň nie vtedy, keď sa potrebuje porozprávať. Rozhovormi sa prehlbuje vzťah... sú niečim krásnym, sú čiastočným vyjadrením ľudskej duše, tak isto ako akékoľvek formy umenia, len s tým rozdielom, že mnohokrát sú určené len určitým osobám.