Nechcel a predsa,
pod nohou klesla
púpava prostred lúky zrodená.
Prvá a azda vôbec jediná.

V rukách má bič,
nespraví nič.
Tým raniť by opäť mohol,
lež klesne radšej tupo nadol.

Hlas, ľútosť, strach a pokora,
slová sú rany satyra,
čo iróniou krutou vety rečie
a obeť dolu hlavou po dlaždičkách vlečie.

Noc padá na obzor,
odchádza hlavy veľký vzor.
Sťa skloniť čelo pred krásou
je katom byť i slučky okrasou.