takže je tu opäť večer a tak sa vám znova hlásim. posledné dni, mesiace, roky a vlastne asi celý svoj život sa cítim hrozne osamelá. mojím celoživotným snom od malička bolo nájsť si kamarátov. v puberte sa už zdalo, že sa mi to konečne podarilo. ale keď som vyrástla, všetci kamaráti sa odsťahovali za prácou a lepším životom a ja som opäť ostala sama. žijem v malom meste a zostali tu už len ľudia, ktorí si bud dobrú prácu našli aj tu alebo svoj život trávia flákaním po baroch a alkoholizmom. ja nepatrím ani medzi jednu skupinu. asi preto svoj život trávim väčšinou sama. môj každodenný program tvorí jedlo, telka, spánok, pozeranie nejakých tých inzerátov o práci, trošku pomoc v domácnosti, sociálne siete samozrejme a to je asi tak všetko. spoločenský život žiaden. :D už si ani nepamätám kedy som naposledy bola niekde s kamarátmi alebo si s niekým naozaj dobre pokecala. rozprávam sa tak akurát sama so sebou :D je to síce fajn ale všetkého veľa škodí. aj samoty. samotu a to že som samotár som si vždy ospravedlňovala tým že ked budem sama a nebudem mať nikoho rada aspoň mi nikto neublíži. ale tak či tak už sú ľudia ktorých mám rada a moja rodina, takže sklamaniu sa nevyhnem tak či tak. ďalší problém ktorý mi bráni pri spoločenskom živote je moja fóbia z ľudí a tiež to, že väčšinu dňa potrebujem byť sama a s ľudmi vydržím len pár hodín a potom som z nich unavená. takže je tu ďalší môj vnútorný boj medzi tým že chcem byť sama a aby mi dali všetci pokoj a medzi tým že chcem aby ma mal niekto rád. asi tiež nevybojovateľný....