Ten pôrod nebola úplná sranda. Aj keď som si spočiatku  myslela, že to dám jak nič. Aj som to dala. Aj som sa toho vôbec nebála. Rozrezali ma a bolo. Aj tie dni v nemocnici sa dali nejako prežiť.. Ale to, čo bolo doma potom, to neželám asi nikomu! Aj keď teraz po tom všetkom asi aj trochu preháňam...

Proste ledva chodíte. Všetko vás bolí. Chcete spať. Chce sa vám plakať. A zároveň smiať. Je vám krásne a zároveň biedne, lebo vám tečú didky a tečú v momente, keď by nemali tiecť, lebo Eli spinká. A keď je hore, tak netečú.... Máte mastné vlasy. A aj si smrdíte, lebo sa neviete dáko dostať do sprchy, napriek tomu, že tento anjelik s modrými očkami, ktorý sa na vás teda absolútne nepodobná, prespí skoro celý deň...

A pomaly sa aj začnete vyrovnávať, lebo človek po sekcií chodí ako taký pračlovek... A riešite príkrmy. Lebo sprosté didy nefungujú jak by mali. Nič si nepamätáte... Aj keď sa snažíte. Aj keď si kúpite nové hodinky, pre istotu digitálne... Aj tak sa vám na otázku, že "Kedy papala?", odpovedá dosť ťažko... V mozgu máte skrátka dieru...

Teraz je to už lepšie... Malá Eliška papá aj didku aj fľašku...
"Keby ste to decko mala rada tak mu dávate len prso!", vyhlásil môj gynekológ... A ja som naštvaná na celý svet letela domov jak opreteky.. Aby som malej vopchala do úst moju didu, po ktorej bude aj tak hladná, v presvedčení, že TO DECKO mám rada a ja kojiť budem aj keby čo bolo!!!...

"Môj vnuk má 14 mesiacov! A čaj ani vodu ešte nevidel, tak kojí moja dcéra!", povedal.. Nie som horšia ako jeho dcéra!.. Hnevám sa na celý svet, že tomu DECKU kazím život, že mu pchám do tých malých krásnych ústočiek fľašku so sunárom... Je mi biedne. Didy tečú a ja mám v ruke fľašku... Malá didu nechce. A keď chce, tak je prázdna....

Bolí ma z toho srdce a aj hlava a moju malú bruško, lebo ju nafukuje a má čudné boľavé prdky... Niekedy si pukne celkom ako dospelý človek!!! Ako je to možné?! Sakra... A ťažko kaká. A ja si pripadám trápne, lebo svojej naj kamoške Katke a naj susedko-kamoške Kristínke hovorím namiesto o svete o prdkoch svojej dcérky.. A neviem, či ich to baví počúvať naozaj, ale počúvajú ma.. Aj mi radia..

"To chce len dobrú organizáciu, moja", povie Kristínka. Kristinka, ľúbim ťa, ale ty si naj chaotička na svete! Ako mi ty toto môžeš radiť?...

"Tak ja neviem, Marcelka", povzdychne si Katka, my favourite one. "Neviem. Asi to len musíš dáko vydržať, vieš?"..., povie. A to isté povie aj môj brat, takže sa to fakt snažím vydržať, lebo inak sa to asi ani nedá...

Beriem doplnky. Výživový doplnok Nutrimama. Taký sunár pre ženy.. Celkom chutné.. Mlska.. Mňam. Dojaci čaj! Niekoľko druhov mám doma... Caro, po ktorom by som vraj mala kojiť jak blázen.. A najnovšie aj homeopatiká...

Môže byť, že niektoré ženy sa proste rodia ako nekojiteľky? Proste niektorá sa narodí s didami takými, že by nakojila celý svet, ešte aj tie hladné decká v Afrike.. A niektorá, ako ja.. To ledva ťahá zo seba?

Cítim sa ako Carrie Bradshow, keď kladiem tieto otázky počítaču a vyťukávam si pritom jak taký ďateľ. Ale rozhodne tak nevyzerám... Chce sa mi spať. Chce sa mi narovnať si didy, lebo jedna je menej obľúbená a menej funkčná ako tá druhá, ak sa to vôbec dá povedať...

Laktačná u nás už bola. Že veď ju ešte zavolajte, povedal mi niekto.. Neviem na čo. Všetku teóriu už viem. Prax mi uniká.... A ona kojiť za mňa asi nebude...

Mám oholená nohy. Aj podpazušie. Aj všetko ostatné. Aj sa snažím už sprchovať každý deň. Niekedy mi to výjde o druhej v noci, niekedy o piatej ráno.. Ale dávam to celkom...

Tak neviem. Ako to robia druhé baby???....

Plus sa mi zdá, že osprostievam. A malinká nemá ani dva mesiace. Kde asi budem tak o tri roky?...

PS: niekto niekde kritizoval blogy mamičiek na internete.. že sú všetky na jedno kopyto.
Akože, je mi to srdečne jedno. Psychohygiena, to je to, o čo tu kráča v skutočnosti.. A tomu niekomu tam niekde odkazujem, že sa nemá pliesť do vecí, ktoré si sám neprežil... Aj by som ho menovala, keby som si bola schopná spomenúť, ako sa ten niekto tam niekde volal.. A kde to niekde vôbec bolo...

Ach.. jaj..

PS: plus jej nenamerali ušká z čoho si idem vyskočiť z kože.. ale malá sa ľaká, blaboce si... Nebudem robiť paniku!.. Aspoň do ďalšieho vyšetrenia nie... Dúfam, ani po ňom...

PS: je to fuška byť mamičkou. Toto som nečakala.. Kde je moje pozitívne myslenie? Moja kalokagatia? Všetko sa to kamsi vytratilo a ja to skráka nie som schopná nájsť.. Vidím len chaos!.. Ale asi v tom je tá krása, či?.. Či??...