20. september 2008

Pred dvoma dnami som prvý raz okúsila slasti i strasti ozajstného lietania počas svojho SUPY flight do destinácie zvanej Bangalore, „sillicone valey of India“ ako ho opísal hlavný pilot. Tieto lety slúžia na oboznámenie sa čerstvo vycvičeného jedinca s novým desivo fascinujúcim pracovným prostredím, v ktorom sa sprvu nechápavo prizerá, absolútne netuší, kde sa nachádza väčšina pracovných nástrojov a primerane stavu mysli sa desí kohokoľvek pýtať, ako sa veci vlastne majú. Môj let začínal o 03:30 ráno, pričom autobus ma do služby vyzdvihol o 12:40, z čoho vyplýva, že napriek obrovskej snahe prinútiť moje telo načerpať pred inkrimimovanym letom dostatočný počet hodín spánku do rezervy, na letisko som dorazila v stave očividne komatóznom. Z bezstarostného bdenia ma čoskoro prebudil nefunkčný E-gate preukaz, vďaka ktorému turniket odmietal uznať identitu môjho priloženého ukazováka. Našťastie, v onom kritickom momente som zbadala Mairi z Estónska, kolegyňu z Training College, s ktorou som mala letieť do Indie - očividne sa borila s rovnakým problémom. Samozrejme čoskoro si nás všimol obďaleč postávajúci úradník, ktorý si vyžiadal naše dokumenty a bez zbytočného zdržiavania nás pustil ďalej. Po počiatočnom váhaní sme vyrazili do brífing room, kde sa konal zraz posádky na trase DBX-BLR-BDX. Tvare prítomných stewardiek a stevardov, ktoré sme videli poza sklo,  boli napriek očividnej únave milé a usmievavé, čo nám dodalo odvahu vstúpiť dnu a predstaviť sa. Purser, služobne najvyšší nadriadený a mimoriadne sympaticky chlapík z Libanonu, pri zistení, že na palube preberá zodpovednosť za dve nove trainees, samozrejme nahodil primerane vydesený vyraz a teatrálne zaboril hlavu do dlani. Čoskoro nasledovala predletová príprava, informácie o pocte pasažieroch, alokácia miest pre posádku a otázky ohľadom SEP a prvej pomoci, ktoré musel zodpovedať každý jeden z prítomných. Vyfasovala som otázku, tykajúcu sa otvorenej zlomeniny - What are the obvious signs of an open fracture. Čakala som niečo mimoriadne rafinovane a náročné na odpoveď, no predpokladám, že otázky tohto razenia sú zrejme vyhradene pre dennú hodinu. Na konci brífingu do miestnosti vstúpili dvaja prijemne žoviálni piloti, ktorí nás stručne oboznámili s informáciami o dĺžke letu a letovej výške.   Onedlho sme sa tak mohli pobrať do autobusu, ktorý nás priviezol priamo k lietadlu.
Do lietadla som napodiv vstupovala bez obáv a moje očakávania bezproblémového letu boli šťastlivo naplnene. Po počiatočnom váhaní, akú činnosť mam vlastne na vyhradenom mieste vykonávať, som nasledovala príklad ostatných a opakovala všetky manifestovane úkony – bezpečnostnú kontrolu jednotlivých priestorov, rozkladanie prikrývok a slúchadiel, príprava novín, menu a colných dokumentov. Čoskoro sa objavili prví pasažieri, postupne sa pousádzali a v rámci oboznamovania sa s príručným audio video systémom, začali maniakálne stláčať call bell a dožadovať sa prísunu tekutín. Medzitým sa v kuchynke pripravovali tzv. hot towels, malé uteráčiky s prenikavou citrónovou vôňou, slúžiace na osvieženie rúk i tvare. Iniciatívne sme sa s Mairi ponúkli k ich distribúcii a s milým úsmevom na tvari sme  odštartovali našu prvú ozajstnú službu. Onedlho sme dostali pokyn bleskovo sa presunúť do cokpitu – výsada prvých SUPY flights, kedy je nováčikom umožnené zotrvať počas vzlietavania a pristavania v spoločnosti pilotov – kde sme dostali inštrukcie k použitiu kyslíkových masiek a bezpečnostných pasov. Čoskoro sme rolovali po dráhe, sledovali pristavanie iného lietadla a po inštruktáži z letovej veže....jupiiii.....a boli sme vo vzduchu. Po dosiahnutí určitej letovej výšky nás pilot slušne odprevadil a poslal spať k povinnostiam do zadnej economy class. Nasledovala príprava ranného servisu, roznos špeciálnych jedál a distribúcia jedál. Manévrovanie s 80 kg vozíkom v miniatúrnom priestore, ktoré si  vyžaduje nielen maximálnu opatrnosť ale i dostatočnú fyzicku silu, mi pripomenulo, že by som mala tráviť viac času v spoločnosti činiek, ktoré sa nachádzajú v hotelovej posilňovni. Servírovanie sa na rozdiel od drilovanych komplikovaných školských fráz, obmedzilo na jednoduché „veg or non-veg“, čo je prirodzeným dôsledkom snahy obslúžiť čo najrýchlejšie všetkých pasažierov. Nič proti snahám Emirates Training College vypestovat v nás glanc prvotriednej dokonalej obsluhy, no obavám sa, že ak by som každému pasažierovi mala oznamovať: „Good morning sir, we have just started our hot breakfast service. I have an excellent choice of mushroom frittata which consists of...blablabla“, tak spolucestujúci – vyhladovaní nešťastnici v zadných radoch ma umlátia najbližším tupým predmetom. To iste samozrejme platilo aj pri servírovaní drinkov a našťastie vzhľadom k včasnej rannej hodine sa nikto nedožadoval servírovania bloody mary alebo screwdriver. Po skončení servisu sa pasažieri uložili k zaslúženému odpočinku a my sme si mohli nachvíľu vydýchnuť. Partia, ktorá sa zišla na palube, bola naozaj vynikajúca, príjemní a milí ľudia, ktorí trpezlivo znášali našu prvotnú ťažkopádnosť aj stupídne otázky a radili, kedy sa len dalo. Let prebehol rýchlo, počas pristavania nasledovala krátka návšteva cokpitu a blažený pohľad na zeleno-oranzovy reliéf Indie, vyprevadenie pasažierov, nástup upratovacej čaty, bezpečnostná prehliadka a už tu boli ďalší netrpezliví pasažieri, pripravení na spiatočný let do Dubaja. Cestujúci boli opäť mimoriadne nenároční a call bell stláčali spravidla omylom. Naspäť sme prileteli čosi okolo obeda, kedy sa pomaly ale isto začala hlásiť i únava z prebdenej noci. Nasledoval prechod cez e-gate turniket, ktorý ma opäť odmietol pustiť na oficiálny pôdu UAE, pokým ma nevzal na milosť najbližší úradník. Tomu som na otázku - where are you coming from – spomalene vyjavila, že veď zo Slovenska, čo ho nesmierne pobavilo, tak mi ako obzvlášť slabomyseľnej osobe otázku ujasnil – where are you flying from – čím môjmu unavenému mozgu konečne došlo, čo sa ma vlastne pýta.  Po prechode cez colnú kontrolu som sa rozhodla navštíviť kanceláriu e-gate preukazov, kde mi sympaticky mladík, po objasnení mojich patálii s otlackami prstov, zosnímal novy odtlačok palca a ubezpečil ma, že moje problémy sa viac opakovať nebudú. Konečne som si mohla vydýchnuť a nasadnúť do autobusu, ktorý ma priviezol spať do hotela, kde som okamžite zapadla do postele a zhruba o 14:45 zaspala spánkom spravodlivých. Tak sa teda prebehol môj prvý skutočný let.