Tvár čoby z kameňa
a myseľ zdivená,
pocity mimo tela.
Nie, jeho nepozná.

V hlase strach sa chveje.
len trochu tepla na duši
to srdce, citmi tleje.
nik však nič netusí.

Osud mám v rukách ja,
však nerozumiem žartu
Nevyslovím, len dvaja.
Či vziať mám prvú kartu?

Už nie je nádej,
tá zmrela dávno pred mnou.
Plazím sa z diery každej,
keď stáť ja chcel som s tebou.

Já vidím v očiach žiaľ, či des,
a kvietky smútku sadím
som ako zbitý, hlúpy pes,
keď v zrkadlo hľadím.