Stopla som to. Naozaj som musela. Teda musím. Ešte som s tým začala len v mojej mysli. Teda myslím. A musím. Skutočne. Inak to nejde. Nemôžem si začať....
Nemôžem to ani len napísať. Je mi zo seba zle. Grciam.

A nahováram si. Toľko vecí, mala by som prestať. Mala by som začať žiť život, nie prežívať ho. Nie čakať kým ma stretne niečo lepšie. Nie čakať na princa na bielom koni. Nečakať kým...

Dogrciam. Ale až zajtra. Až keď sa uvidíme zase. Až keď sa uistím, že ma máš rád. Až keď to znova budem počuť, keď ťa uvidím mrknúť na mňa očkom, až keď sa roztopím. Až keď moje srdce pochopí....

Že tú druhú nenecháš. Niečo čo si to namýšľam. Akoby kvôli mne, kvôli obyčajnej mne, mal opustiť niekoho... hocikoho. Absurdné. Ale strašne si to prajem. Viem, nikdy som nechcela takto skončiť. Vždy som chcela stretnúť niekoho a bláznivo sa zaľúbiť, neriešiť nič, nebáť sa. Proste pohoda. Ale to sa asi mne stať nemôže. Vždy sú tam komplikácie. Stále niečo. A mňa to už nebaví.