Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 - 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

        O ľudskej látke

        Ľudská látka je jedovatá, treba s ňou zaobchádzať len s najväčšou opatrnosťou a obozretnosťou. Ľudská látka je to, čo žije v dušiach ľudí; to, čo tvorí látku našich duší; táto nehmatateľná, a predsa skutočná látka, ktorá spôsobuje, že sme ľudia, a nie stromy či zvieratá. Táto látka je ako jed. Je to škodlivá látka. Človek nie je bezpečné stvorenie, ale je jedovatý ako kyán alebo muchotrávka. Iba vtedy človek neotrávi látkou svojej duše iného, ak sa mu nenaskytne šanca, ak je pokus nebezpečný alebo ťažký. No akonáhle má príležitosť - i bez nejakého zmyslu, cieľa či zisku - okamžite roztrúsi po svete svoj jed. Ľudská látka je taká nebezpečná, že ju bez smrteľného nebezpečenstva možno zniesť iba v najmenších dávkach. Zneškodniť sa dá ako-tak iba zdravým rozumom a vedomím beznádeje. Lebo človek je nenapraviteľný, nemožno ho vychovať pre jeho skutočné poslanie, pradávny jed v jeho duši nemožno zneškodniť. Človek je nebezpečenstvom pre svet.

        O veľdiele a kúzle

        Na to, aby sa ľudský výtvor majstrovsky vydaril a oslňoval nadčasovou žiarou a nadchýnal ľudí, je popri nadaní, téme, dokonalosti stvárenia, potrebné aj čosi iné. Vo veľdiele sa nachádza aj akýsi kúzelný prvok, ktorý svojím zázračným svetlom presvitá celým dielom tak nežne a presvedčivo, ako keď polárna žiara svieti počas letnej noci, neskutočne, a predsa ako pravé svetlo, lebo pri ňom vidno a dá sa aj čítať. Veľdielo má byť skutočné, presné, múdre, cieľavedomé, vyvážené, starostlivo vypracované, vierohodne stvárnené a má byť aj čímsi iným. Má byť kúzelné. A pri všetkej premyslenosti má byť aj spontánne. Má byť vybudované podľa inžinierskych pravidiel, ale má byť v ňom aj chaos, za kávovú lyžičku prahmly, ktorá sa vznáša v zlatistých zrniečkach v stopách hviezdnych obrazcov. Bez kúzla sú diela len "veľké" alebo "dokonalé". Pravé veľdielo niekedy ani nie je také dokonalé. Iba žiari, je v ňom aj "sen", aj svetlo hviezd, aj kúzlo. A to je to, čo už nie je v moci umelca; posledný ťah štetcom, to kúzlo, dodá dielu Boh.

        O Bohu

        Nikdy som si nevedel predstaviť Boha, pravdepodobne preto, lebo nie je ľudský ani pozemský, ale božský. Človek, keď si ho predstavuje a stvárňuje obrazom alebo v podobe sochy, vždy si predstavuje a stvárňuje nejakého bradatého praotca, akéhosi kmeňového náčelníka s hustými vlasmi, v peplume, s vlnenou bradou ako rabína či francúzskeho školského inšpektora. Takto zobrazovali Gréci a Rimania Dia a Jupitera a takto kresťania Otca. Toto zobrazovanie ma vždy rušilo a napĺňalo pocitom hanby. Takéhoto poľudšteného Boha s ondulovanou bradou, nosom, ktorý sa zrejme z času na čas vysmrká, som nemohol vnímať ako pravého Boha. Na zobrazeniach Otca, Syna a Ducha svätého mi iba podoba Ducha svätého pripadala hodná Boha. Boh svet stvoril a spravuje ho, a preto je isté, že svet sa podobá aj na Neho - no Boh nemôže byť ľudský, pretože by musel chodiť aj k holičovi. Táto prostoduchosť ma vždy rozčuľovala. Môj Boh nemá ani bradu ani peplum. Je za všetkými vecami ako Sila a Duch. Boh znamená pre mňa Zámer, ktorý preniká svetom. Tent Zámer je vedomý. Preto sa s ním dokážem zhovárať, bez falošných predstáv, tak ako sa nepatrný duch zhovára s nekonečným Duchom.

        O tom, že ľudia sú nevypočítateľní

        Ľudia sú úplne nevypočítateľní. Darmo poznáš nejakého človeka tridsať rokov, nevieš predpovedať, ako sa bude správať, keď ho zastihne úspech alebo nešťastie. Darmo poznáš povahu nejakého človeka, jeho všedné zvyky, jeho intelekt, srdca, reflexy - zaskočí ťa aj prekvapí aj vtedy, ak je to prostáčik. Na pohromu odpovedá výskaním a radostným výkrikom, úspech ho zas niekedy zlomí, rozladí. Ľudia niekedy zúria z nepochopiteľných príčin; napríklad znášali smútok, potupu, hmotné, telesné alebo morálne nešťastie, ale potom, náhle začnú vraždiť alebo vrčať a ziapať len preto, že električka neprišla načas alebo že ich tlačí topánka. Aj vyrovnaní, striedmi ľudia reagujú celkom neprimerane na bezvýznamnú poznámku: ako keby si sa dotkol skrytej rany v ich vnútri. Niekto neznesie zvonenie telefónu, iný si pýta kadarkové víno, než ho odvedú na šibenicu. Zviera, kameň, rastlina sú pravidelnejšia, vypočítateľnejšie, búrka a zemetrasenie sú spoľahlivejšie ako človek. Ľudia sú čudní.

        O rytme a zmene

        Nielen životné situácie je vhodné obmieňať a meniť, ale aj životosprávu. Niekedy nás aj nepatrené cestovanie, párkilometrová zmena miesta vytrhne zo zvyčajnej, občas mučivej a neznesiteľnej, stagnujúcej bezmocnosti. Niekedy stačí odcestovať do Ostrihomu, a hneď prídu človeku na um iné myšlienky o živote, svoje úlohy vidíme jasnejšie. Francúzi vravia, že cestovanie mení myšlienky. Cudzia izba, v ktorej zaspávame, neznáme tváre, zmena stravy - to všetko v našej duši spustí akýsi proces zmierenia a osvieženia. Práve takto musíme meniť aj náš každodenný rytmus. Nie násilne. Nie pojašene. Ale vedome, inštinktívne, keď cítime, že sme uviazli v jednotvárnom spôsobe života. Ten, kto doposiaľ zaťato vstával na úsvite, nech si zariadi životný rytmus spánku a vstávanie tak, aby počas istého obdobia vstával predpoludním. Ten, kto chodil spávať zavčasu a cíti, že jeho život sa dostal do slepej uličky, nech si líha po polnoci. Ten, kto doposiaľ vykonával dôležitejšiu prácu predpoludním, ak len môže, nech zmení rytmus a pracuje popoludní. Kto sa na večer unaví, nech cez deň odpočíva a v noci pracuje. Ten, kto si po obede zvyčajne zdriemol, nech si teraz pospí polhodinku pred obedom. Len neustrnúť v životných situáciách, len si nenatiahnuť papuče a nenechať si narásť bradu a vždy dbať, aby nás tvorivé sily kozmu zastihli v neprestajnej pohotovosti a očakávaní! Nepotrebujeme na to veľa. Je to umenie starostlivej súhry, citlivosti, srdca, pozornosti, inštinktu a zdravého rozumu. Je to jedno z tajomstiev života.

        O takte a ohľaduplnosti

        Jestvuje niečo, čo je viac a zaujímavejšie ako poznanie, rozum, čosi hodnotnejšie ako dobro. Jestvuje istý druh taktu, ktorý je vyžším stupňom ľudského konania. Taký druh ohľadlpunosti, ktorý je neviditeľný, bezfarebný a bez chuti, a predsa potrebný ak prevarená voda v kraji postihnutom nákazou a epidémiou, bez ktorej človek zahynie smädom alebo ochorie. Taký takt a ohľaduplnosť, ktoré, ako nejaký zázračný hudobný sluch, neprestajne upozorňujú človeka na to, čoho je v ľudských záležitostiach veľa a čoho málo, čo je dovolené a čo je prehnané, čo druhému ubližuje, a čo je také dobré, že sa niekto, koho tým obdaríme, môže stať aj naším nepriateľom, ak nám to nemôže vrátiť. Ide o takt, ktorý rozlišuje nielen vhodné slová a dôraz, ale aj ohľaduplnosť mlčania. Jestvujú vzácni ľudia, ktorí s tým vedia narábať. Tí, čo dobro, ktoré je aj sebectvom, destilovali a zušľachťovali, a svojím priateľstvom či náklonnosťou nikdy nespôsobovali bolesť, neobťažujú pokusmi o zblíženie, nikdy nepovedia ani o slovko viac, než koľko je ten druhý schopmý zniesť, a ako keby mali zvláštne, veľmi jemné sluchové orgány, dokážu zachytiť, čo by mohlo tomu druhému ublížiť. A vždy vedia zmeniť tému. A všetko, čo ľuďom hrozí, počujú tak neomylne ako elektronické radary zachytávajúce vo veľkých výškach, medzi oblakmi, blízkosť neviditeľných, nepriateľských lietadiel. Zmysel pre takt a ohľaduplnosť je nadľudský. Sú to nadľudské schopnosti.

        O návštevách

        Byť hosťom je jedno z najjemnejších a najúnavnejších otroctiev. Lebo domáci darmo hovoria: "U nás si hosť môže robiť, čo sa mu zachce! Vstáva a líha si kedy sa mu chce! J to, čo chce! Nemusí sa starať o domácich!..." - prirodzene hostia a domáci nerobia nič iné, len sa od rána do večera jeden o druhého starajú, vzájomne si dbajú na priania a zvyky, prispôsobujú sa jeden druhému. A domáci sú predsa len slobodnejší, lebo sú doma, hosťa terorizujú svojím zabehaným poriadkom, a ten je nútený od rána do večera sa správať tak, ako keby robil to, čo sa mu zachce, pričom nerobí nič iné, len sa prispôsobuje domácim. Je to mimoriadna bezohľadnosť, ak niekoho pozvú na vidiek na celý deň alebo aj na noc, na niekoľkodňový pobyt. Je to atentát na vkus, zvyky, čas, záľuby a poriadok slobodného človeka. "Ty si prines len nočnú košeľu a zubnú kefku! - hovoria domáci; a hľa, za jeden alebo dva dni ťa vyženú z tvojho života, olúpia o slobodu konania, dokonca často aj o slobodu myslenia.
        Byť hosťom je otroctvo. Pozvať niekoho - to je mimoriadne veľká duševná bezohľadnosť a sebectvo. Už len prijať pozvanie na večeru je nadmieru otravná, nudná a únavná povinnosť. Najlepšie je stretnúť sa s priateľmi v hostincoch, večer o deviatej, a potom o jedenástej ísť domov tak, že každý si zaplatí svoj účet. Všetko ostatné je zločin a sebectvo.

        O pracovnom pláne a chvení

        Nie je na škodu, keď máš určitý pracovný plán. Len by si sa preň nemal rozhodovať násilne. Tento plán sa raz prirodzene vytvorí z trpezlivosti, štúdií, talentu, z každodenného poriadku a z inšpirácie v mimoriadnych okamihoch. Nikdy nepodliehaj vábivým nápadom. Nápad sa mihme a ty, vyzbrojený určitými schopnosťami, môžeš z neho naozaj vybudovať čosi, čo má tvar a čo pôsobí tak, ako keby to bolo skutočné dielo. Nápad zostane len nápadom aj vtedy, ak ho dokonale uskutočníš. Skutočná osobná a osudová práca vyzerá inak. Treba vyčkať, kým všetko dozreje a kým sa naplní čas, aby si skutočne napísal alebo vykonal to, čo je tvojou úlohou. V takej chvíli buď dôsledný a nemilosrdný k sebe a svojej práci. No najvyžšou podmienkou každej duchovnej tvorivej práce je duševný stav, ktorému Goethe hovorí Schrauder (chvenie). Ak ťa pri práci nenapĺňa toto chvenie, vytvoríš iba niečo primerané a pravidelné. Umelecké dielo sa nezaobíde bez Schrauber.