Tretie dejstvo

Mladík lacno oblečený a so zvláštnym správaním, sa objaví v záhrade. Kradmo pristúpi ku dverám pavilónu a nazrie cez ne. Zbadá, že tu nik nie je, postupuje opatrne, až dôjde tak ďaleko, že vidí do kúta, v ktorom stojí vešiak na klobúky. Vytiahne z vačku revolver a skúša ho; je zrejmé, že skúma, či je nabitý. Naraz zaujme jeho pozornosť turecký parný kúpeľ. Nazrie svetlíkom doň a otvorí čelné tabule.

Hypatia (volá v záhrade): Mr. Percival! Mr. Percival? Kde ste?

Mladík chce zmiznúť dverami, ale uvidí blížiaceho sa Percivala. Rýchlo sa obráti a vojde dovnútra tureckého kúpeľa, zavrie za sebou dvere, práve včas, aby ho nevidel Percival, ktorý sa v tú chvíľu objaví v pavilóne. Percival je prostovlasý a podľa všetkého aj on hľadá nejaký úkryt. Stane si medzi obidva stoly a obráti sa, aby si prezrel miestnosť. Potom vbehne do kúta tvoreného bufetom a stenou. Hypatia, rozčúlená, s planúcimi očami, nezbedne vbehne tesne mu v pätách. Zastane a obráti sa na tom istom mieste. Objaví Percivala vo chvíli, keď jej chce utiecť dverami predsiene. Hypatia beží naspäť, aby mu skočila do cesty.

Hypatia: Aha, nie ste rád, že som vás chytila?
Percival (v mizernej nálade sa od nej odvráti a pokročí k písaciemu stolu): Nie, nie som! Doparoma, čo ste to za dievča? Čo je to za dom? Musím zahodiť všetok dobrý mrav do vetra?
Hypatia (ho nasleduje): Áno, áno, áno, áno, áno. Toto je dom ctihodného kramára, nesmierne bohatého. Toto je je kramárova ctihodná dcéra, na smrť unavená dobrými mravmi. (Vtlačí svoju ľavú ruku do jeho pravice.) Poďte, krásny mladý muž, a zahrajte sa s ctihodnou kramárovou dcérou!

Percival (rezko sa vymaní z jej dotyku): Nie, nie! Čo nechápete, že sa takto nesmiete správať k úplne cudziemu človeku?
Hypatia: Spadnutému z neba. Nechápete, že sa človek musí vždy takto správať, ak sa mu naskytne príležitosť? Musíte ísť za mnou na vrchol kopca a naháňať ma papradím. Ak ma chytíte, smiete ma pobozkať.

Percival: Nič také neurobím!
Hypatia: Áno, urobíte! Nemôžete inak! Poďte už. (Chytí ho za rukáv.) Blázon, blázon, poďte! Nechcete?
Percival: Nie! Jasné, že nechcem! Urobiť niečo také by bolo neodpustiteľné.
Hypatia: Sám si nikdy neodpustíte, ak odmietnete.
Percival: Nezmysel. Ste zasnúbená s Bennom. Ben je môj priateľ. Za koho ma máte?
Hypatia: Ben je starec. Ben sa už ako starec narodil. Všetci sú tu starí, okrem vás a mňa, a tej položeny či polomuža alebo ako inak ju chcete nazvať, čo prišla s vami. Tí všetci tu nikdy nič nerobia, len diskutujú o tom, či je správne, čo robia druhí. Tak poskytnime im tému k diskusiám.
Percival: Nedopustím sa žiadnej nekorektnosti.
Hypatia: Ach, nebojte sa, chlapče. Dostane sa vám len bozk a nič viac a to sa ešte budem brániť ako diabol, aby sa vám ani ten nedostal. Ale musíme sa zahrať na naháňačku tam na vŕšku, v papradí.
Percival: Prečo?
Hypatia: Lebo sa nám tak zachcelo, krásny mladý muž!
Percival: Keby ale chcel každý takto -
Hypatia: Aký šťastný, ako neskonale šťastný by potom bol svet!
Percival: Ale aké vážne dôsledky by to mohlo mať.
Hypatia: Ak nemá mať čin vážne následky, nie je hodný námahy. Tak hovorieva môj otec, a ja som dcéra svojho otca.
Percival: Som synom troch otcov a tým divokým pudom nedôverujem!
Hypatia: Majte sa na pozore! Prepásate pravý okamih. Chlad prvej vlny rozvahy sa ma už dotýka. Zachráňte ma.
Percival: Naozaj, slečna Tarletonová - (Ona ho ľahko udrie do tváre.) Čert aby vás vzal! (Vyľakaný svojim pokleskom sa spamätá.) Prepáčte prosím, keďže sme sa ale obaja trochu zabudli, dovoľte, aby som opustil tento dom. (Obráti sa k vnútorným dverám, lebo svoju čiapku zabudol v spálni.)

Hypatia (stane mu do cesty): Hanbíte sa, že ste mi povedali do očí: čert aby vás vzal?
Percival: Nemal som právo povedať tie slová. Hanbím sa za ne. Už som vás ale požiadal o prepáčenie.
Hypatia: A že ste povedali: Naozaj, slečna Tarletonová - za to sa nehanbíte?
Percival: Prečo by som mal?
Hypatia: Ó, muži, muži, muži! Podlé, hlúpe, zbabelé, sebecké, samičie tvory mužského rodu! Mali ste byť vychovávateľkou. Bola som vylúčená zo školy, lebo som vyhlásila, že prvému stvoreniu, čo mi povie: - Naozaj, slečna Tarletonová - vylepím facku. Vy ste boli tým prvým stvorením.
Percival: Nemal som v úmysle vás uraziť. Istoiste v tom nie je nič urážlivé, ak poviete ktorejkoľvek dáme - (Nie celkom presvedčený, váha.) Konečne - no - naozaj, nechcel som byť nepríjemný.
Hypatia: Klamár!
Percival: Samozrejme ak ma začnete urážať, som bezmocný. Ste žena, môžete teda povedať, čo sa vám zapáči.
Hypatia: A vy len to, čo sa povedať odvážite. Chúďa, nie je toho veľa. (Percival si hryzie pery, a dosť nahnevaný si sadne.) Naozaj, Mr. Percival, sedíte v prítomnosti dámy a ju nechávate stáť. Haha! Naozaj, Mr. Percival! Ó, naozaj, naozaj, naozaj, Mr. Percival! Ako sa vám to pozdáva? Nebolo by vám milšie, keby som vás odporučila do čerta?
Percival: Slečna Tarletonová -
Hypatia (maznavo): Hypatia, Joey, Patsy, ak sa vám páči -
Percival: Pozrite, to všetko je nanič. Chcete si stále robiť po svojom!
Hypatia: A vy nechcete?
Percival: Nechcem. Bol som príliš dobre vychovaný. Uvážil som náležite všetko, a vravím, že nie som nijako ochotný zbaviť sa spoločenských pút. Sú ako korzet: podporuje postavu, hoci ju aj trochu sťahuje a deformuje. Ja chcem byť voľný.
Hypatia: Veď práve k voľnosti vás lákam.

Percival: Kdežeby. Pravý význam voľnosti, milé dievča, je môcť sa spoľahnúť na to, ako sa budú správať iní ľudia. Keby mi mohol každý muž, ktorý ma nenávidí, vrhnúť do tváre plnú hrsť blata, a každá žena, ktorej sa páčim, sa mohla správať ako Putifarova žena, bol by som otrokom: otrokom neistoty, otrokom strachu, čo sú najhorší priatelia všetkého otroctva. Ako by sa vám páčilo, keby vám každý nádenník, ktorého stretnete na ceste, vyznával lásku? Nie. Ponechajte mi požehnanú ochranu dobrej, tuhej konvenčnosti, obvyklej medzi dokonale a riadne vychovanými dámami a gentlemanmi.

Hypatia: Zas nový kazateľ! Muži sa vyžívajú v konvenčnosti, lebo ju sami vynašli. Ja som konvenčnosť nestvorila, preto ju nenávidím a nechcem mať na ňu ohľad. Tak a čo urobíte?

Percival: Vezmem nohy na plecia. (Ujde pavilónom.)
Hypatia: Veď vás ja dohoním! (Vyrazí vzápätí za ním.)

Počas tohto rozhovoru sa z otvoru kúpeľného zariadenia občas vynorila hlava muža veľmi pohoršeného rozhovorom. V jeho tvári možno postrehnúť výraz mravného rozhorčenia. Hlava okamžite zmizne, akonáhle sa obaja na svojom úteku obrátia ku kúpeľu. V tom istom momente sa vracia predsieňou Tarleton, po dôkladnom a nezvyklom telesnom cvičení nadobro zničený a vyčerpaný.

Tarleton (v úžase sa díva za utekajúcimi): Helou, Patsy, čo to zas? Iné lietadlo? (Obaja sú príliš zaujatí iným, aby počuli jeho volanie. Utekajú záhradou a nechajú ho s vytrešteným zrakom v predsieni. Tarleton pokročí ku dverám pavilónu a díva sa do výšky, ale obloha je prázdna. Vyčerpanie síl mu bráni v ďalšom pátraní. Utiera si šatkou čelo a sťažka kráča k najbližšiemu pohodlnému predmetu, o ktorý by sa mohol oprieť. Týmto predmetom je náhodou turecký kúpeľ. Stane si pri nej s lakťami zloženými na jeho vrchu a zastrie si na chvíľu dlaňou oči. Po niekoľkonásobnom hlbokom vzdychnutí je mu ľahšie, odsunie dlaň a vyhliadne. Niekoľko palcov od nosa uvidí naraz hlavu muža, práve vynorenú z otvoru. V hrôze zavrávorá naspäť.) Pane na nebi! Strácam rozum! (Žalostne zvolá.) Holúbätko! (Potáca sa k písaciemu stolu.)

Muž (vystúpi z tureckého parného kúpeľa, revolver v ruke): Ešte slovo a ste mŕtvy muž!
Tarleton (zotavený): Čo? Zato vy ste živý a tým mi rozhodne odľahlo. Mal som vás za strašidlo. (Sadne si revolverom nijako neznepokojený.) A kto vlastne ste? Čo ste dočerta pohľadávali v mojom novom tureckom kúpeli?

Muž (s tragickou silou): Som syn Lucindy Titmusovej!

Tarleton (pre ktorého meno nemá význam): Čo hovoríte? A ako sa jej darí? Dúfam, že dobre.

Muž: Je mŕtva. Mŕtva, božemôj! A vy ste nažive.

Tarleton (súcitne, tragédiou však nedotknutý): Ach! Stratili ste matku? Veľmi smutné. Je mi to ľúto. Ale niet pomoci, všetkým nám nebýva dopriate, aby nás matky prežili a boli vyhýčkaní na onen svet rukami, ktoré vás na tento svet vhýčkali!

Muž: Vám na tom asi tak strašne záleží, dočerta!

Tarleton: Ó, nie tak drsne. Čeľte nešťastiu ako muž! Vidíte, nepoznal som vašu matku, ale nepochybujem, že to bola znamenitá žena.

Muž: Nepoznali ste ju! Opovažujete sa stáť pri jej otvorenom hrobe a popierať, že ste ju poznali?

Tarleton (snaží sa rozpamätať): Ako že sa volala?
Muž: Lucinda Titmusová!

Tarleton: Viete, takéto divné meno by som si iste zapamätal, keby som ho bol kedy počul. Ale ako hovorím, nepočul som ho. Máte hádam nejakú fotku alebo niečo?

Muž: Zabudli ste aj meno svojej obete!
Tarleton: Ach, ona že bola mojou obeťou? Naozaj?
Muž: Bola. A máte znova vidieť jej tvár, kým zomriete, aj keď ona sama je už mŕtva! Mám jej fotku.
Tarleton: Dobre.
Muž: Mám dve fotky.
Tarleton: Tým lepšie. Opatrujte ako poklad obrazy svojej matky, chlapče dobrý!
Muž: Na jednej je taká, ako ste ju ešte poznali. Druhá vám ukáže, čo sa z nej stalo, keď ste ju od seba odkopli a ona zvädla ako starena.
Tarleton: Bola by zvädla v každom prípade, chlapče! Všetci starneme. Pozrite na mňa. (Zbadá, že mužovi vadí revolver pri ohmatávaní vrecka, aby vytiahol podobizne.) Dovoľte, podržím vám ten revolver.
Muž (uskočí k pracovnému stolíku): Ani krok! Máte ma za blázna?
Tarleton: No, trochu rozrušene vyzeráte - prirodzene. Ale slúži vám to ku cti!
Muž: Tu pozrite na obraz tento a tento! (Drží obidve fotky v ruke ako vyložené karty a ukazuje na ne revolverom.)

Tarleton: Výborne. Čítajte Shakespearea. Pre každú príležitosť v ňom nájdete vhodné slovo. (Vezme do každej ruky jednu fotku, a so záujmom a potešením, bez toho že by však prejavil známky rozpamätania sa, ich pozoruje.) Aké roztomilé dievča! Veľmi pekné. Nedivím sa, že som sa do nej vo vašom veku zamiloval. Tiež som nebol škaredý junák. (Pozoruje druhú fotku.) Prazvláštne, že sme sa obaja brali tou istou cestou.

Muž: Vy a ona tou istou cestou? Čo tým myslíte?
Tarleton: Čo myslím! Že sme obaja trochu pribrali.
Muž: Chceli ste hádam, aby si odoprela aj jedlo?

Tarleton: Ale čoby! Tiež by to nebolo pomohlo. To býva už vrodené. Nech jete alebo nejete, ak ste k tomu náchylný, priberiete. (Zasa skúma prvú fotku.)

Muž: A to je všetko, čo cítite pri pohľade na tvár ženy, ktorú ste kedysi tak dobre poznali?
Tarleton (príliš zaujatý fotkou si nevšíma jeho reči): Zvláštne je, že sa silou mocou nemôžem rozpamätať. Berte to ako poučenie, mladý muž. Verte, nebyť tejto spony - (ukazuje na podobizeň) - mohol by som ísť rovno na súd a prisahať, že som túto tvár jakživ nevidel. Nemáte náhodou aj tú sponu? (Muž svižne siahne do náprsného vrecka.) Ako vidno, nosíte v tom vrecku všetko rodinné imanie.
Muž (vytiahne sponu): Tu, je spoľahlivým svedectvom.

Tarleton (v zamyslení odloží podobizeň na stôl a vezme sponu): Kúpil som túto sponu na Cheapside od istého muža v hrdzavej parochni, škúliaceho na ľavé oko. Od toho dňa som ho viac nevidel, ale predsa sa teraz na ňho pamätám, kým na vašu matku sa za živý svet rozpamätať nemôžem!

Muž: Ohavník! Netvor bez svedomia, ba aj bez pamäte! Nechali ste ju svojej hanbe -
Tarleton (mrští sponou na stôl a prudko vstane): Dosť už, mladý muž, počujete? Majte v úcte dobrodružstvo z mladosti vašej matky! Nehádžte do nej kameňom! Prinajlepšom sa nemôžem teraz na črty jej tváre rozpamätať, ale nepochybujem, že bola ku mne láskavá a  že sme spolu prežili nádherné chvíle. Ak chcete vytknúť slovo proti nej, tak sa už aj pakujte z môjho domu a vytýkajte si to inde.
Muž: Aký ste len furták! Snažíte sa ma zmiasť, keď sa máte zodpovedať za zločin, za ktorý by vás opľul každý čestný človek na ulici, keby som to oznámil?

Tarleton: Vy zrejme veľa čítate? Však?
Muž: Čo vás do toho?! Čo to má čo spoločné s vašou ničomnosťou a osudom mojej matky?
Tarleton: Tu to máte! Osud! Niet v tom zdravý rozum, je v tom literatúra. Vidíte, ja sám som náramný čitateľ: vždy som bol. Vo vašom veku som prečítal haldy kníh toho druhu - osudových - rozumiete. Naozaj zaujímavé, že v tomto sme si podobní! Viete to nejako odôvodniť?

Muž: Nie. Na čo narážate?
Tarleton: No, viete, kto bol vaším otcom?
Muž: Ha, už viem, kam mierite. Ste natoľko nehanebný, že sa chcete vydávať za môjho otca. Vďakabohu, ani kvapka vašej mizernej krvi neprúdi v mojich žilách!
Tarleton (pokrčí plecami a zasa si sadne):  No, ak nechcete byť zdvorilý, nie je to nič príjemné sa s vami rozprávať. Čo vlastne chcete? Peniaze?
Muž: Ako sa ma odvažujete urážať?
Tarleton: Tak čo teda chcete?
Muž: Spravodlivosť!
Tarleton: Ste si istý, že už nič iné?
Muž: To mi postačí.

Tarleton: Naozaj, veľmi skromná žiadosť, že? Čo svet svetom stojí, nikto doteraz spravodlivosť nedosiahol; našťastie pre ľudstvo. Ale vy ju dosiahnuť musíte, pravda? No, to ste si pre ňu zašli do nesprávneho domu. Tu sa vám spravodlivosti nedostane, s týmto tovarom neobchodujeme. Máme na sklade len ľudskú prirodzenosť.

Muž: Ľudskú prirodzenosť! Prostopašnosť! Nenásytnosť! Sebectvo! Ožobračovanie chudoby! Toto voláte ľudskou prirodzenosťou?

Tarleton: Nie, to voláte ľudskou prirodzenosťou vy! Poďte, chlapče! Čo vám vlastne je? Nevyzeráte nijako vyhladovane a máte na sebe veľmi slušný oblek.

Muž. Za štyridsaťdva šilingov.
Tarleton: Za štyridsaťdva šilingov môže byť dosť slušný oblek. Zaplatili ste ho?
Muž: Čo ma pokladáte za zlodeja? Alebo myslíte, že mi niekto dá úver ako vám?

Tarleton: Mohli ste teda zaplatiť oblek v hotovosti. Podľa spôsobu vašej konverzácie by som povedal, že minimálne šiling týždenne dáte za romantickú literatúru.

Muž: Kde by som vzal šiling týždenne na knihy, keď mi nezostáva ani toľko, aby som sa len trochu slušne uživil? Knihy dostanem vo verejnej knižnici.

Tarleton (rázne vyskočí): Čože?!

Muž (uskočí pred jeho výbuchom): Vo verejnej knižnici. V tom predsa nie je nič zlé!

Tarleton: Nevďačník! Zásobujem vás zadarmo knihami, a výsledok je, že si nahovárate, ako skvele urobíte, keď ma zastrelíte! (Vrhne sa mrzuto zasa do svojej stoličky.) Nedám už na verejné knižnice ani halier.

Muž: Už vôbec nikdy a na nič nedáte halier. Nastáva koniec s vami aj so mnou!
Tarleton: Ale pokojne, pokojne, človeče. Hovorte predsa k veci. Kde vás čo tiesni? Ste hádam bez zamestnania?

Muž: Nie som. Dnes mám voľno, je to moje sobotné poobedie. Neutešujte sa tým, že som hádam nejaký povaľač alebo zlosyn. Som pokladník a nemôžte povedať, že by v mojej pokladni kedy bol schodok jediného haliera! Moje ruky sú čisté, a preto môžem žiadať zúčtovanie od vás.

Tarleton: Nechajme to, čo mám vlastne zúčtovať? Prežili ste s matkou kruté časy? Prečo sa neobrátila na mňa o nejakú podporu?
Muž: Radšej by bola zomrela! Tak či tak, ktože sa doprosuje vašich peňazí? Myslíte, že sme žili niekde v kanáli? Môj otec možno nežil v takých hojných pomeroch ako vy, ale mal lepšie styky a jeho obchod bol rovnako slušný ako váš.
Tarleton: Vaša matka mu zrejme priniesla ako veno nejaký kapitálik?
Muž: O tom neviem. A čo by vám bolo do toho?
Tarleton: Hovoríte predsa, že sme sa s vašou matkou poznali a potom rozišli. Zaiste že teda niečo odo mňa mala, veď pochopíte, že z takýchto záležitostí človek len tak ľahko nevybŕdne. Dočerta, chlape, čo myslíte, že nemám srdce? Samozrejme že dostala príslušný diel, pomocou ktorého si našla manžela, pomohla mu k živnosti, a vás slušne vychovala. Načo si teda, doparoma, sťažujete?

Muž: Môžu byť ženy ničené beztresne?
Tarleton: Nie som si vedomý, že by som bol kedy nejakú ženu zničil. A vaša matka a vy ste mi vlastne za všetko zaviazaní.
Muž: Ach, aký som blázon, že vás počúvam a hádam sa s vami. Prišiel som, aby som zabil najprv vás a potom seba!

Tarleton: Zabite radšej najprv seba, ak už chcete. Kým zomriem, mám ešte veľa na práci. Vy nie?

Muž: Nie. V tom to práve je. Nie je nič, čo by som mal vykonať. Máte aspoň potuchy, ako žijem? Trávim svoje dni od deviatej do šiestej - deväť hodín denného svetla a čerstvého vzduchu - vo vlhkej malej diere a prepočítavam peniaze iného človeka. Mám rozum, myseľ, mozog a dušu; a on ich využíva na to, aby to všetko sústredil na jeho dvojpence a jeho osemnásť pencí a jeho dve libry sedemnásť a desať pencí a na to, aby zistil, koľko ich bolo prijatých na konci dňa, a zároveň dávam pozor, aby ich nikto neukradol. Zapisujem a zaznamenávam, prepočítavam a pripočítavam, prijímam peniaze a zasa vymieňam, vypĺňam šeky a kolkujem potvrdenky. Jediné penny z toho mi nepatrí, jediná transakcia sa nerobí v mojom záujme alebo v záujme iného človeka na svete; všetko len preňho! Verte, že by to ani on nevydržal, keby to mal robiť sám. A iní mi ešte závidia, áno, závidia mi rozmanitosť a príjemnosť mojej práce, chudák účtovník, ktorý musí všetky moje zápisy znovu prepisovať a účtovať. Päťdesiattisíc účtovných zápisov ročne naškriabe ten úbohý nešťastník do knihy a z týchto päťdesiattisíc účtovných zápisov sa niekde opäť uvádza len menej než desať; a keď sú všetky položky a čísla spočítané a zostavená súvaha, nie je šéf ani o halier bohatší ako by bol, keby účtovníctvo vôbec nevynašli. Zo všetkých prekliatych ničomností vynájdených k mrhaniu ľudského života je kancelárska robota tou najhoršou.

Tarleton: Prečo nejdete do kolónií?
Muž: Lebo ma tam nepustia. Nemajú ani toľko rozumu, aby pochopili, akého lacného vojaka by vo mne mali. Ale ako môže človek pripútaný od deviatej do šiestej k účtovnému pultu byť vôbec niečím - čo len mužom, nieto ešte vojakom! Ale ja ich naučím a aj vás. Mám už po krk toho psieho života a pohŕdania sebou kvôli tomu! Mám už po krk toho prekričiavania chamtivcami ako vy a tej únavy životom za plat, ktorý by vám nestačil ani na cigarety! Nikdy neuveríte, že kancelársky úradník je človek, kým jeden z nás neukáže výstražný príklad na jednom z vás.

Tarleton: Despotizmus zmiernený úkladnou vraždou, čo?
Muž: Áno. Tak to robia v Rusku. Hej, Rusko je biznis ofisom, pokiaľ ide o úradníkov. Takže to neberte tak ľahostajne. Myslíte, že to neurobím, ale ja to urobím.

Tarleton (vstane a díva sa mu do tváre): Počujte teraz, ako muž muža. Nie je moja vina, že ste chudobnejší odo mňa, práve ako nie je vašou vinou, že som ja bohatší. A keby ste aj mohli všetko, čo sa stalo medzi mnou a vašou matkou odčiniť, neodčiníte to; tiež to neodčiní ona. Ste však otrávený z otroctva, chcete sa stať hrdinom a dostať sa do novín. Všakže? Syn mstiaci hanbu svojej matky! Zlosyn váľajúci sa vo vlastnej krvi! Matka, zhliadni z nebeských výšin, a prijmi posledný vzdych svojho nešťastného syna!
Muž: Blbosť! Myslíte, že čítam romány? Alebo že verím takým poverám ako nebo? Chodím do kostola, lebo mi šéf pohrozil, že dostanem padáka, ak nebudem chodiť.

Vo dverách predsiene sa objaví Lina; zbadá muža s revolverom v ruke a rýchlo a nečujne pristúpi dopredu.

Tarleton: Vidíte, bojíte sa výpovede, ale zastreliť sa, toho sa nebojíte.
Muž: Hrom aby do toho! Chcete ma svojimi táraninami zdržať, kým niekto nepríde? (Beznádejne a vôbec nie odhodlane zdvihne revolver.)

Lina (po jeho pravici): Už tu niekto je!
Muž (obráti sa k Line): Odstúpte! Zastrelím vás, ak sa ma dotknete! Preboha, urobím to.
Lina: Veď tým revolverom na mňa ani nenamierite. Skúste to.

(Muž sa pokúša namieriť revolverom na jej tvár. Lina ho proti smeru hodinových ručičiek tanečným krokom obchádza. Muž vidí, že je nemožné mieriť zbraňou proti jej tvári, lebo je stále príliš ďaleko od jeho ľavej ruky. Tarleton stojaci za ním ho chytí za zápästie a násilím mu zdvihne ruku do výšky, takže revolver mieri do stropu. Keď sa muž snaží obrátiť proti útočníkovi, zovrie Lina jeho druhú päsť.)

Lina: Nechajte to, prosím! Nerada by som vám vymkla ruku, ale ak neodložíte revolver, nezostane nič iné.
Muž (dá si Tarletonom vziať revolver): Dobre, som porazený. Ani toto neviem riadne vykonať. Úradník každým cólom! No tak dobre, pošlite už pre tú prekliatu políciu a skončite celú komédiu. Som zvyknutý na väzenie od deviatej do šiestej, takže od šiestej do deviatej to už pretrpím tiež!

Tarleton: Nenadávajte. Je tu dáma. (Odhodí revolver na písací stôl.)
Muž (v údive hľadí na Linu): Porazený ženou! Ešte toto ku všetkému! (Zrúti sa na stoličku pri pracovnom stole a zakryje si tvár. Prítomní ho chtiac nechtiac ľutujú.)

Lina: Priateľu, nevolajte políciu. Požičajte mu bicykel a nech odíde!
Muž: Neviem jazdiť na bicykli; nemohol som si ho nikdy zohnať. Ani to sa mi nepodarilo.
Tarleton: Keby som vám teraz dal stolibrovku, aby ste si trochu dopriali, neviem ani, či by ste vedeli, ako to urobiť? Požiadali ste už niekedy o dovolenku?
Muž: Požiadal. V auguste som mal štyri dni dovolenky.
Tarleton: A ako ste ich strávili?

Muž: Doprial som si lacný výlet do Folkstone. Sedemnásť pencí som nahádzal do sprostých automatov a kukátok, v ktorých ukazujú rozpustilé dievčatá. Penny som dal za zvezenie a štyri pence na občerstvenie. To mi kapsy nadobro vyprázdnilo. Zvyšok času mi bolo tak mizerne, že som bol rád, keď som zasa sedel v kancelárii. Teraz to viete.

Lina: Poďte do telocvične, naučím vás, ako zo seba urobíte riadneho muža! (Muž nerozhodne vstáva, skôr zo zvyku urobiť všetko, čo sa mu káže, keď ho Tarleton zadrží.)

Tarleton: Nechoďte, mladý muž! Pravda, pokúšali ste sa ma zastreliť, ale nie som pomstychtivý. Povoľujem radšej povraz, ako napínanie človeka na škripec. Ak chcete, aby sa vám každý úd na tele vymkol z kĺbov, až sa vám život zmení na agóniu - ak chcete prežiť pocit, že všetky vaše svaly spievajú a smejú sa bolesťou - tak choďte s touto dámou do telocvične. Ale pohodlnejšie by vám bolo v kriminále.

Lina (veľmi pobavená): Preto ste mi teda utiekli, priateľu? To bol ten telegram, ktorý ste zabudli odoslať ?