Už keď som to dopísala, nemala som dobrý pocit. Test z anglickej gramatiky, minulé, predprítomné a predminulé časy. Pekne dokopy a vyber si, čo sa ti do ktorej vety hodí. Strašiak už od 20. septembra, hneď prvé dni sme počúvali, že kto u tohto profáka ten test prejde, je macher, lebo práve na tomto kúsku vylieta 60% prvákov. Viem, som na tlmočníctve, mala by som vedieť jazyky najlepšie ako sa dá. Ale... 90% na to, aby som vôbec dostala Ečko sa mi zdá prikruté. A tak si v piatok večer čítam výsledky... Č. 443018 - Failed... Áno, vďaka, teším sa na opravák. Profesorka francúzštiny mi raz povedala, že budem na prekladateľstve plakať nad francúzštinou. Aj plačem, ale nad anglickou gramatikou. Ale len potichu, doma, aby som neponúkala svoju slabosť verejne na obdiv. Je to ťažké niekedy. Povráva sa, že kto ten test nespravil na prvý pokus, už len s veľkou dávkou šťastia ho napíše na druhý a nebodaj na tretí raz. Mám malú dušičku. Najviac z predstavy, že som strávila život roka zbytočne, v zlom meste, na zlej škole, so zlým scenárom. To by som asi ťažko rozdýchavala. Začínam si vybavovať prácu v Štátoch na leto. Zase ten môj "uteč reflex". Dúfam, že ak nevydá škola, aspoň nájdem niečo pre mňa v zasnúbenej Amerike. Tak sa to vraví, nie? Že tam nie je nič nemožné. Tak prečo by malo byť nemožné nájsť v newyorksých uliciach zmysel života jednej Slovenky? Možno tam objavím pravú lásku, len tak stojacu na chodníku, vystupujúcu z cabu, alebo v rade vo fastfoode. Alebo si kľaknem k hviezde na chodníku v LA a aj cez pražiace slnko a dym z áut pochopím, že film, hej film, to je moja cesta. Krížom cez kontinenty, ale predsa. Alebo možno ostanem doma, bez školy a nejakou zázračnou náhodou mi dojde, že nepatrím vlastne nikam, len niekam za pult, bar alebo prípadne do kancelárie pri kávovar. Nie že by som tieto povolania považovala za zlé, to nie, božechráň. Len mladý človek má priveľké ciele, priveľké ideály a poväčšinou bohužiaľ primálo pevnej vôle ich aj uskutočniť. Veci ako červený diplom (alebo aspoň NEJAKÝ diplom), luxusné autá, dom na drahom predmestí, spokojný život, to sú veci samozrejmé v mladom veku. Hej... Až potom neskôr zisťujeme, že na to všetko treba zarobiť, najlepšie vďaka tomu diplomu, ale orieškom je, že ten diplom niekedy nie a nie dostať, lebo keď si nejaký ten Mudr.,Csc. a neviem čo zmyslí, že tohto cez skúšku nepustím, tak môžte ísť niekam aj s vašou odhodlanosťou. Tak to je. Niekedy. Podaktorí si nájdu iné cestičky, ako získať svoje vysnívané veci, niektorí odmietnu nie tak celkom rovnú cestu a radšej drú ako kone, aby aspoň ten nájom zaplatili. A možno, keď bude horšie, tak aj do tej Ameriky odletia, niečo viac zarobiť. Ja nie. Či už s výhliadkou na diplom alebo bez nej, chcem ísť preč. Nájsť niečo vlastné, svoj vlastný štvrtý rozmer. Možno sa budem mať dobre a nebude sa mi chcieť odtiaľ odísť, budem plakať viac ako pri bežných lúčeniach a už v októbri si bookovať letenku na ďalšie leto. A možno sa vrátim s nabitou hubou, stratenými ideálmi a prázdnou peňaženkou (prípadne bez kufra, aj tak sa u nás dá). Kto vie. Je to vo hviezdach a tam to aj ostane, kým nepríde čas, aby sa to samo ukázalo. Jedno však viem isto. Chcem ísť dopredu, nech to dopadne akokoľvek. Pretože život je príliš krátky na to, aby sme len sedeli a čakali, že šťastie príde za nami.

Poznámka pre Silviu, ak toto číta: Pridala som si ťa na Skype, aj si ma akceptovala :) Len som tam teraz nebola, lebo posledné 2 týždne som mala veľa zápočtov, takže sa ospravedlňujem...Ale od 17. decembra tam budem :)