Hlboko zaľúbená bola Martina. Leto sa prehuplo do augusta a bolo nádherné. Naberala bronz, ktorý pristal k jej tmavým očiam. Verila, že aj keď Džimo doteraz nevyslovil svoje city, predsa len, trocha sa mu páčiť Martina musí. Nepozýval by ju do kina. Nechodili by spolu na turistiku. Nepoukazoval by jej tajné hubárske miesta. Neviedli by toľko diskusií o prečítaných knihách a uvidených filmoch. Smiala sa, keď ju prirovnával k V2. Vraj je rýchla, ako raketa. Pri rozhovoroch sa odvážil na krátke vzatie jej ruky do svojej, na hranie sa s prsteňom a Martina cítila chvenie a trepot "motýlých krídiel" srdca. Chodili na futbalové zápasy a dokonca spolu sledovali futbalové majstrovstvá sveta. Nemohol uveriť, že pozná toľko hráčov. Chcel vedieť všetko o jej rodine. Na oplátku jej rozprával o svojich sestrách. O mame rozprával tak krásne, že chcela ju poznať a túžila, aby i ju mal tak rád, ako svoju matku. Martinu poprosil , aby mu pomohla vybrala dar k jej okrúhlym narodeninám. Na otca nemal pekného slova. Opustil ich, keď mal 14 rokov. Nie, nie pre frajerku, ale nebol schopný žiť v manželstve. Džimo sa začal v dotykoch viac osmelovať. Ich stretnutia sa začínali bozkom, končili bozkom. Aj keď Martina túžila, aby ich vzťah bol hlbší, čakala. Cítila z neho, že to nie je chalan, ktorý by vyhľadával krátke sexznámosti. Prišiel september , Martina bola na kontrole na severe Slovenska, nastúpilo babie leto a tešila sa zo stále častejších stretnutí s Džimom.   Začiatkom októbra mala ísť na školenie do Prahy. Bola nedeľa a oni trávili celé popoludnie spolu. Prvý krát sa pomilovali a Martina bola šťastná. Blížila sa hodina odchodu na nočný rýchlik a Džimo vtedy Martinu urobil šťastnou ešte druhýkrát: „Nebudem ťa vidieť celý týždeň. Budem sa cítiť veľmi sám. Už teraz sa tak cítim. Hlavou sa mi premietalo, že som do teba zaľúbený. Teraz viem, že to tak nie je. Je to viac. Patrí ti celé moje srdce, lebo ťa ľúbim.“ Martina bola dojatá a šťastná. Aj v jej očiach sa odzrkadlovala láska k nemu. Aj keď tú lásku cítil, potvrdila ju i ona slovami: „Nemôžem ti ani vypovedať aká som šťastná. Aj ja ťa ľúbim.“ Znovu sa našli ich paže a cez ústa si odovzdávali svoje vyznania. Keď sa navzájom seba nasýtili, keď zmyli pot zo slasti unavených tiel, Džimo tretí krát Martinu rozplakal. Postavil sa, poškrabal si čelo, potom nervózne rozhadzoval rukami a rozprával:      „Veril som , že ma ľúbiš. A navrhujem ti jedno riešenie: Navzájom sa ľúbime. Dostatočne viem, čo chceš od budúcnosti. Snažil som sa ukázať ti, aký som, čo mám a nemám rád, čo chcem! A teraz by som chcel, aby sme boli stále spolu. Prosím ťa, staň sa mojou manželkou.“ Martine sa neroztriasli len ruky, ale i celé vnútro. Behom pol roka dostala druhú ponuku na manželstvo. Po krátkych známostiach. Kým Gróf žiadal, Džimo prosil. „Nič nehovoríš. Viem, že som ťa zaskočil. Viem, že sa dlho nepoznáme, ale ja viem , kto si! Cítim súlad našich myšlienok a záujmov. Nechcem ťa do ničoho tlačiť. Celý týždeň máš na rozmyslenie.“  Martina sa postavila, podišla k Džimovi, spojila si ruky za jeho šijou a vrúcne ho pobozkala: „Ďakujem ti za návrh. Mám o čom rozmýšľať?“ Položila proti otázku, v duchu si aj hneď odpovedala a zadívala sa mu do očí. Džimo jej oboma dlaňami chytil tvár i on sa díval do jej očí:                                           „Nech odpovieš akokoľvek, si pozvaná v novembri na sestrinu svadbu. Myslel som, že ti to poviem neskôr, po návrate z Prahy. Dnes som o tebe rozprával mame aj sestrám. Boli šťastné, že mám priateľku. Chcem viac. Preto ťa prosím, aby si sa za mňa vydala.“                                                                                                                                                                    „Nemusím dlho rozmýšľať. Chcem sa za teba vydať. Ako ťa počúvam, verím ti, že si si to dobre rozmyslel, že ma za pár týždňov neopustíš. Teším sa na tvoju rodinu i na svadbu.“ A tak, začiatkom nasledujúceho roka bola svadba. Ten rok bol ďalším šťastným rokom. Neboli síce na svadobnej ceste, radšej sa presťahovali do nového bytu, ktorý im ponúkla jedna z Martininých spolužiačok, Jarka. V ten rok Martina i otehotnela a v ten rok sa narodilo ich prvé dieťa. Po dvoch rokoch šťastného manželstva, bez hromobitia a napätia, do Prahy išli spolu. Na predĺžený víkend. A tam prvýkrát Martina stratila istotu pevného manželského zväzku. Sedeli v reštaurácii, keď sa Džimo zrazu vytratil a dobrú hodinu ho nebolo. Martina bola nešťastná, i strach mala, či sa mu niečo nestalo. Nevedela prísť na to, čo je dôvodom, že ju samú nechal sedieť v reštaurácii. Vyrovnala účet , vyšla na terasu a čakala na jeho návrat.   Keď ho videla prichádzať, bola ako na ihlách, čo jej povie. Usmial sa na ňu, chytil okolo zvesených pliec a bozkal do vlasov:                                                                „Rozsvietená Praha je nádherná!“ Neunúval sa vysvetliť svoje správanie. Necítil žiadnu vinu, že ju tam samu nechal. Martina sa nemohla udržať: „Prečo si ma nechal samu? Prečo som i ja nemohla ísť s tebou? Čo sa stalo?“               „Čo by sa stalo, nič sa nestalo! Chcel som sa ísť poprechádzať. Máš niečo proti tomu, že som chcel byť sám?“        „Áno, mám!  Mohol si mi povedať, že sa chceš poprechádzať a nie ma strápňovať v reštaurácii. Ja som myslela, že sme prišli spolu, že strávime celý čas spolu i odídeme spolu!“                                                                                                   „Ty si strápnila mňa, keď si chcela polosuché víno, namiesto polosladkého. Čašník sa uškrnul.“ Podráždene odpovedal Džimo. „A to mal byť dôvod, prečo si tak náhle odišiel? Nie je možné niečo nevedieť? A čo sa stalo? Opravil ma a nech sa zasmial? Veď to som zahanbila seba, nie teba. Čo sa tebe niečo také nestalo? Ja nie som dokonala, ani odborník na vína. A ak si myslíš, že ty si, tak sa mýliš.“ Pobrala sa Martina  na izbu. Trápila ju prvá roztržka, ktorá sa udiala a ešte tak ďaleko od domova. Absolútne nechápala dôvod správania. Nevedela sa dlho hnevať, vedela odpúšťať a tak na druhý deň, ako i ďalší, bola pohoda. Tak pohodové dni, hlavne noci, že  znovu otehotnela.

V tej dobe aj Martinin bratranec Ľubo s Martou čakali svoje druhé dieťatko. Znovu bolo babie leto, Ľubo chodil na hríby i tajné poľovačky. Jedno pondelňajšie ráno, nevyspatý išiel do práce a stal sa mu úraz. Mal zasiahnutý žalúdok aj pohlavné ústrojenstvo. Začiatkom októbra, v teplý slnečný deň, Martina s celou rodinou,  Ľuba odprevádzali na poslednej ceste pozemského života. Začiatkom decembra umrel strýc. Nevydržalo srdce. Nemohol sa tešiť z Jarových detí i smrteľný úraz a žiaľ za najmladším   synom Ľubom, navždy uspali jeho srdce. O mesiac po strýcovom pohrebe a o rovné tri mesiace od smrti Ľuba, mladá vdova Marta, porodila dcérku. Meno dostala po otcovi.

Martininho bratranca Jara tieto dve smutné udalosti vyburcovali k životu. Jeho postoj k životu sa vrátil do doby, keď bol šťastný. Vyhodil všetky fľaše alkoholu, dokonca i pivo vylial. Babka stále ešte žili a on žil pri nich. Vynovil celý dom a začal pomáhať svojej švagrinej Marte. Nielen okolo domu, ale i s výpomocou okolo dvoch malých detí.

Ľuda sa po materskej dovolenke vrátila do zamestnania. Mala šestnásť hodinový pracovný čas a po ňom  sa nie vždy vracala domov, k svojmu manželovi a k svojim trom deťom. Kalli nereptal. Blížil sa čas jeho futbalového „dôchodku“. Vekom prichádzali menšie zdravotné problémy.