Hojím si rany. Mokvavé nechutné rany, ktoré zo seba nemôžem striasť. Pre mäso, ktorého sa nechcem vzdať, pre kosť bez ktorých nemôžem stáť, pre seba samú, bez ktorej nemôžem rásť. Emocionálne. Posunúť sa vpred, trošku postískať ľudí, s ktorými by to inak nešlo, pozabúdať, a POSPAŤ! Vyspať sa z tohto čo sa práve deje, lebo, i keď tuším, že niečo za tými dverami je, nedokážem ich otvoriť a byť otvorená. V podstate som tá kniha, ktorú môže každý prečítať, ale potom zrazu zavrem a som... V hlbinách veľkých. Ps.: Aby sa názov aspoň trochu zhodoval s textom, tak ĽUBKE mojej, všetko najlepšie prajem, nech sa jej žije už len dobre. :* Ľú.