...13. 4. 2022 ... Tak či tak, konečne rozhodnutie o ochote bojovať, či naopak nebojovať, by ostalo nielen v rukách politikov, ale aj na každom z nás....
Na Ukrajine vojna trvá už 48 dní. Aj preto ma zaujal prieskum, ktorý vykonala v dňoch 31. marca až 7. apríla 2022 SAV. Podčiarkujem, že to už bolo obdobie útoku vojsk Ruska na Ukrajinu a vedeli sme o masakroch ukrajinského civilného obyvateľstva, páchanými ruskými vojakmi. V tom prieskume je totiž pre mňa veľavravná odpoveď na otázku: .. „Ak by bola na Slovensku vojna boli by ste ochotný(á) bojovať za svoju krajinu? „Áno“ odpovedalo iba 27,5 % respondentov, „Nie“ 37,1 % respondentov a odpoveď „Neviem“ zvolilo 35,4 % respondentov.“ V roku 2017 však ochota Slovákov, vo veku 18 až 60 rokov, bojovať za svoju vlasť bola asi 2 krát vyššia ( 56,4 %), no aj vtedy nám patrilo spomedzi európskych krajín tretie miesto od konca. Za nami figurujú už len Španieli a Taliani. Povšimnutia hodné je aj zistenie, že za Slovensko by boli ochotnejší bojovať respondenti, ktorí si myslia, že Slovensko ma byť na strane Západu (EÚ a NATO). Opakom je zistenie, že u respondentov, ktorí zastávajú názor, že Slovensko by malo stáť na strane Ruska, prevažuje väčšia neochota bojovať za vlasť. (viď https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=10296) Sám pre seba som si ale položil otázku. V čom asi tkvie príčina tejto laxnosti, keď dve tretiny občanov Slovenska podliehajúcich brannej povinnosti, nechcú so zbraňou v ruke brániť svoju rodinu, viesku, mesto či Slovensko ? Samozrejme, že každý normálny človek sa bojí o svoj život. Tak potom kedy nastane ten zlom, že aj taký človek je ochotný položiť svoj život za svojich najbližších ? Určite nato neexistuje jednoduchá a vyčerpávajúca odpoveď. Hoci by sa núkala odpoveď, že vtedy, ak to zachráni životy mojich najbližších. Tu sa ale natíska iná otázka. Ako a kedy zistím, že svojim obetovaním ich skutočne zachránim ? A tak by sme si mohli klásť podobné otázky do nekonečna. Pritom najjednoduchšia by bola situácia, keď by som si takúto otázku nemusel nikdy položiť. No v živote to zatiaľ tak nie je, lebo ustavične prebieha boj medzi dobrom a zlom. Ja som úplne presvedčený, že najväčším zo všetkých ziel je práve vojna.
Dnes môžeme názorne vidieť, že je to skutočne tak, a tiež vidíme to, aký veľký môže byť rozdiel v ochote bojovať, ak si na jednu stranu dáme ochotu ruských okupantov bojovať za niečo, čo nevedia ani pomenovať a na druhú stranu si dáme ukrajinských obrancov, ktorí bránia svoje holé životy, životy svojich blízkych a existenciu svojej krajiny. Alebo si spomeňme na ochotu, keď československí vojaci chceli v roku 1939 bojovať proti nacistom z Nemecka, ale ich ochota vyšla nazmar, lebo politici to chceli riešiť inak. Výsledok poznáme – nasledovali milióny mŕtvych a krutosti druhej svetovej vojny. Tiež treba pripomenúť aj rok 1968, keď mnohí československí občania síce boli ochotní bojovať proti okupácii Československa so zbraňou v ruke, ale politici zasa rozhodli tak, že ozbrojený odpor obyvateľstva zakázali a tým určite zachránili pred smrťou tisícky občanov z Československa, no skončili sme ako ľudia pokorení a ponížení, lebo nás nasledujúcich 20 rokov okupovali cudzie vojská.
Takže, možno aj z toho pohľadu je potrebné dívať sa na štatisticky nízke číslo ochoty našich občanov, bojovať v prípade vojny na Slovensku so zbraňou v ruke. Skutočné čísla by sa dali zistiť až v skutočnej vojne, ku ktorej chcem veriť, že na Slovensku nikdy nedôjde. Preto by sme sa ako ľudia, mali v prvom rade usilovať vždy a za každých okolností o to, ako vzniku vojny zabrániť a nie o to, či a kedy by sme boli ochotní vo vojne bojovať! K tomu sú ale vždy potrebné obojstranné kompromisy, či ústupky a to dokážu robiť ľudia iba vtedy, ak nemajú oči a mysle zaliate krvou od zlosti a nenávisti, a nedá sa to ani bez vzájomného rešpektu a odpúšťania. Toto platí stále, ale obzvlášť teraz, keď nás od najväčšieho sviatku kde dominovalo práve odpúšťanie delí niekoľko hodín. Tak či tak, konečne rozhodnutie o našej ochote bojovať, či naopak nebojovať, by ostalo nielen v rukách politikov, ale aj na každom z nás. Doko Viac píšem na http://doko.blog.portal.sk/detail.html?a=b62db7fd6f6341d53285d8b1ad5931d6
Komentáre
Sme už skoro tam, kde chcú, aby sme boli
aj ja som dnes zachytil informáciu / prieskum/ o problematike ochrany svojej vlasti, rodiny, majetku, svojich priateľov a v nekonečnom rade svojej cti a občianskej povinnosti. Dnes, keď som na zaslúženom vojenskom i občianskom odpočinku a stále aktívne pracujem, aby som si mohol udržať svoju ľudskú úroveň žitia. Mám stále kontakty s civilnou, ale i vojenskou verejnosťou, kde mám ešte stále veľa priateľov, známych, či bývalých spolu slúžiacich príslušníkov armády . Mohol by som konštatovať, že ma výsledok prieskumu prekvapil / inak takéto výskumy vôbec nemajú skutočnú výpovednú hodnotu, súdim ja na základe skúseností /. Nie neprekvapil ma ten výsledok, vôbec. Možno by ma prekvapil, keby som nežil tu, doma na našom Slovensku. Pozrime sa napríklad na ozbrojené sily na Slovensku. Mám na mysli výchovu a kultúru , ktorá bola zo zložiek armády vymetená a vyhnaná do historických zákopov. Pýtam sa, ako sa vlastne prenáša politika štátu v podmienkach armády? Ako sú zabezpečené oprávnené záujmy dnešných obrancov mieru? Nehovorím iba sociálnom zabezpečení, ale aj o kultúre, výchove a smerovaní národnej hrdosti. Spomeniem napríklad dnes vyžadovaný záujem o vytvorenie vojenského ombudsmana. Na tento krok mám jasný názor a priznávam, že počas mojej vojenskej kariéry takáto funkcia nikdy ani len nebola spomenutá. Ombudsmanmi boli moji moji velitelia, či všetci slúžiaci vrátane chlapcov záklaďákov. Alebo malý príklad z histórie vojenstva. Na oficiálnej stránke MO som pri historických koreňoch organizácie brigád nenašiel môj bývalý 10. tankový pluk z Martina. Stratil sa, jednoducho ho dnes ani len nespomínali. Bože, kde sme sa to dostali. Priznávam, na základe intervencie už je tam, hrdý a silný, ako vždy aj bol. No, ale poďme k veci. Ak by samotný prieskum naozaj mal kopírovať skutočný stav ,,obrany Slovenska,, je úplne správny. Teda správny v tom, že presne kopíruje vzťah občanov k hodnotám štátnosti, rodine, priateľstvu, či zodpovednosti. Mohol by som pokračovať v ďalších ľudských vlastnostiach, ale nebudem. Je to tak. Viem o tom aj v chovaní mojich najbližších osôb. Nuž podarilo sa . Ja to už nejako dožijem, hádam ešte stále na území mojej domoviny, ktorá sa ešte stále volá Slovensko.
.....politici sú tými vyníkmi, alebo "aký pán, taký krám"
Negatívne je vnímané aj naše vazalstvo v aliancii NATO, kde v ktorom nám velia USA !!!