Vykročil som v ústrety novému životu. Nemal som ani poňatia, čo všetko si na mňa prichystal. Ale ani som to vedieť nechcel. Chcel som sa od neho nechať prekvapiť.

 Ako som tak blúdil ulicami, nevidel som nič, kde by som sa mohol zamestnať. Nevedel som ani poriadne kde začať. Do pracovnej agentúry sa mi nechcelo prihlasovať. Nechcel som im nechávať niečo z mojej výplaty, len kvôli tomu, že mi niečo dohodili a potom so mnou už nemali nič spoločné, okrem tých peňazí, čo im budú pribúdať na účet. V niekoľkých firmách som nechal životopis, ale povedali mi iba to staré známe: „Ozveme sa vám.“ Ako vždy sa neozvali, alebo v lepšom prípade napísali, že momentálne pre mňa nemajú pracovnú pozíciu, ale evidujú ma vo svojej databáze do budúcnosti. Takto to teda nepôjde. Treba na to iný prístup, čo znamená inzeráty a skúsiť si niečo pohľadať na internete. Ale ľahko sa niečo povie a oveľa ťažšie sa to v skutočnosti spraví.

Celý znechutený som sa chcel ísť po niekoľkých dňoch hľadania trochu prevetrať. Teda, skôr to mala byť výhovorka pre seba samého, ako si dať zase raz pivo. Ani som poriadne nevyšiel z domu a už som stretol starého známeho, ktorého nikto nevolal inak ako Johny,  aj keď sa vo skutočnosti volal Paľo. Nikomu nechcel nikdy povedať, ako k tejto prezývke prišiel. Muselo to teda byť niečo veľmi tajné, alebo veľmi nechutné. Kedysi som sa to pokúšal zistiť, ale po niekoľkých dňoch v ktorých som ho bez výsledku otravoval s tým, aby mi to povedal, som to vzdal. Mal hlavu tvrdšiu ako ja. A to už je čo povedať.

„Servus, starký. Dávno sme sa nevideli, čo máš nového?  Poď pokecáme o starých časoch.“

             Ani som nevedel ako a už som sa ťahal za ním, do neznáma. Prišli sme pred nejaký panelák v časti mesta, ktorú som vôbec nepoznal, aj keď tu už toľko rokov bývam. Vošli sem do vchodu a výťahom sa vyviezli na siedme poschodie.

„Kam ideme?“ opýtal som sa, lebo ma viedol do bytu, v ktorom určite nebýval. Bol som u neho pred pár rokmi a približne som vedel, kde chodí spávať.

„Neboj, sú to všetko pohoďáci, zabavíme sa.“

             To slovo malo na mňa magický účinok. Kde je zábava, tam ja nemôžem nikdy chýbať. Byt bol plný rôznych týpkov. Ale zdali sa byť normálni.

 „Čaute,“ povedal som nesmelo.

             Všetky tváre boli pre mňa úplne nové. Sadol som si do rohu gauča a pozoroval, ako sa bavia, čo si vravia a ako sa oslovujú. Aj keď mi povedali svoje mená, kto by si to pamätal, však ich bolo asi pätnásť. Vo chvíli keď sa mi predstavoval druhý, meno prvého už som nevedel.

             Najskôr sa bavili o normálnych veciach, ako zamestnanie, presnejšie nadávky na zamestnanie, ako je tam zle, prípadne, že je niekto nezamestnaný, o ženách a podobných témach, ktoré už sa všade na svete v takýchto situáciách preberajú. Potom vytiahli trávu. Nikdy predtým som ani len cigarety nefajčil a hrdo som do sveta vykrikoval, že mne k životu stačí iba alkohol a nič viac nepotrebujem. Že s ním aj do hrobu pôjdem. Ale keď už som bol  v partii, kde si to dali všetci, tak som to skúsil. Nechcel som aby sa na mňa čudne pozerali, aj keď by mi asi nič nepovedali, keby som si nedal. Tak som to skúsil. Však jeden joint nikomu v živote ešte neuškodil. Ostatní sa len tak čudovali, keď som ho fajčil. Vyzeral som, ako keby som to robil každý deň. Asi som na takéto veci prirodzený talent. Ani som sa len nerozkašľal. Ešte som sa pri tom aj snažil tváriť tak, ako som videl vo filme.

             Po chvíli som začal mať pocit, akoby som lietal. Najskôr len po izbe, potom som vyletel na balkón a ďalej. Však keď už je taká možnosť, prečo by som si nepozrel naše mesto z výšky? Normálne sú vyhliadkové lety drahé. Ako som tak letel, stretol som sovu.

„Nazdárek. Máme dnes pekný mesiac, čo? Bude sa to ale pekne loviť, myši traste sa,“ zasmiala sa mi. Nezvládol som nič povedať, iba som sa na ňu vyjavene pozeral.

„Pozor, ty debil! Čo nevidíš, že letíš do elektriky? Chceš byt grilovaný? Raz som to už videla a nevonia to pekne, to mi ver.“

„Ja...jasné,“ vyjachtal som. Ešte stále som sa nevedel spamätať z toho, že sa rozprávam so sovou. Ešte by som asi ľahko pochopil napríklad vrabca, ale sovština sa mi zdala ťažší jazyk ako maďarčina s japončinou dokopy.

„Poď, niečo ti ukážem,“ povedala sova a zamierili sme na kraj mesta, kde sú iba polia.

             Nejako  som sa zahľadel na rieku vpredu a moja nová kamarátka mi zatiaľ zmizla. Bol som už troška unavený, tak som si sadol na zem. Odrazu som začul vysoký hlások.

„Ty tu čo robíš? Páľ do piče!“

             Prišlo mi to náramne smiešne. Malá myška mi tu nadáva, pretože jej sedím pri diere a jej tam spadlo troška zeminy.

„No čo čumíš? Padaj, padaj, lebo za seba neručím!“

„Ale čo si taká nervózna?“ opýtal som sa so smiechom.

„Nevidel si tu niekde sovu? Vraj ju tu dnes videli a nechcem skončiť ako jej skorá večera. Ešte som mladá, chcem si užívať života.“

„Letel som s ňou sem, ale potom som ju stratil.“

             To som asi nemal povedať, lebo jediné čo mi myš povedala bolo „Kokot!“ a zmizla. Netušil som, že myši sú také neslušné. Tak som sa pobral preč. Už bolo aj tak veľa hodín a pomaly som chcel ísť domov. Lietať som ešte nevedel veľmi dobre a tak mi to celkom trvalo, kým som doletel a našiel ten správny balkón. Z výšky je to ťažké nájsť.

„Človeče, ty si bol riadne zapečený. Skoro tri hodiny si tu iba sedel a čumel do blba. Skoro sme na teba vyliali vedro vody,“ povedal mi niekto.

„Mal som trošku času na zdriemnutie. No nevyuži to,“ rýchlo som ho odbil.

             Pozrel som sa na hodinky. Bolo skoro pol druhej, rýchlo som sa teda rozlúčil, lebo som mal nejaký divný pocit v oblasti žalúdka a pálil som domov, čo mi nohy stačili. Škoda, že sa nedalo letieť, ale nemal som číslo na riadiacu vežu a nechcelo sa mi naháňať sa so stíhačkami a míňať ich drahý letecký benzín. Našťastie som stihol domov dobehnúť bez akejkoľvek nehody, po ktorej by som mal zo zadnej strany nohavice hnedé.

Po tomto mojom prvom stretnutí s trávou pre mňa nastali hektické dni zháňania si roboty a zapíjania žiaľu nad tým, že som nič nenašiel a aký je svet ku mne nespravodlivý. Niekto má veľa, niekto nemá nič. Ja som patril do zlatého stredu, robotu som síce nemal, ale mal som ušetrené peniaze a tak som sa nemusel báť toho, že ostanem na ulici. Bol som rád, že mi predtým napadlo, niečo si odkladať na horšie časy. Ale beznádej vo mne stále rástla.

Každým odmietnutím, každým prijatým mailom v ktorom mi oznamovali, že momentálne nemajú dostatok miesta, ale že ma evidujú ako budúceho nádejného zamestnanca, moje sebavedomie klesalo. Niektorí sa ani len neunúvali vôbec niečo napísať. To bolo pre mňa najhoršie, pretože som nevedel na čo som. Iba som bol nervózny z toho, že sa mi neozývajú a čo ak sa mi ozvú, že ma nechcú.

Tato večná beznádej sa začala odzrkadľovať aj na mojom výzore. Bol som čoraz viac a viac zanedbaný. Po niekoľkých týždňoch roznášania životopisov som sa prestal holiť. Veď  na čo, keď ma aj tak nikde nechcú zobrať? Chodil som s hlavou sklonenou hlboko k zemi. Až som sa bál, že mi z toho hrb narastie. Ale nechcel som vidieť ľudí, čo robia. Bolo mi z nich zle. Oni mali čo robiť, mali stály príjem a ja už niekoľko mesiacov nič. Len som sa váľal doma a chodil na rôzne miesta na pohovory. A hlavne na pivo.

To bola jediná vec na ktorú som sa tešil. Tam som si mohol pustiť ústa na špacír. Tam ma každý vypočul. A čo viac, dokonca sa veľa ľudí ku mne pridalo a vtedy nastalo hromadné šomranie a nadávanie na všetko na čo sme si len spomenuli. Na nič sme nesmeli zabudnúť, nič sme nesmeli vynechať. A keď sme sa zišli zase, znova sa to roztočilo. Nadávky, šomranie, mudrovanie, ako by sme to my spravili lepšie ako oni. My sme mali recept na všetko. Preto som tam aj bol skoro každý deň varený, pečený.....opitý.

Párkrát mal niektorý z kamarátov nápad, že začneme podnikať. Ale to nie je nič pre mňa. Mali predstavu, že prídu na trh s niečím novým, prevratným a unikátnym, ľudia im to budú zobať z ruky a z nich sa stanú milionári z hodiny na hodinu. Ale nikdy na nič unikátne neprišli. Stále to bolo len obmieľanie niečoho, čo už niekto iný urobil. A hlavne nevideli tú prácu za tým. Nevideli, koľko je treba obetovať, aby sa z nich stali úspešní ľudia a  dostali sa tam kde chceli. Oni videli iba tie potenciálne peniaze na svojich účtoch.

Bolo mi z nich zle, nenávidel som ich ešte viac ako pracujúcich. Tí sa aspoň na osem hodín niekde zavreli a robili. Nesnívali o tom, kde by mohli byť, keby boli bohatí, ale mysleli len na robotu, na to aby v nej bolo všetko, ako má byť, aby bol šéf spokojný a oni nerozšírili rady nezamestnaných. V svojich snoch sa držali pri zemi. Vedeli, čo si môžu dovoliť a čo nie. Nelietali zbytočne vysoko v oblakoch. A ani ich to tak veľmi nebolelo, keď z tých snov spadli naspäť do reality a oni zistili, že si nemôžu dovoliť svoje vysnívané veci.  

            Čas išiel pomaly ďalej. A ja som pomaly, ale isto upadal. Už sa mi ani nechcelo chodiť po firmách a zháňať si robotu. Bol som nechcený, nepotrebný, bol som sirota v tomto svete. Peniaze som zatiaľ mal, predtým som si šetril na dovolenku, lepšie auto, byt, jednoducho na krajší život. Ale ten nejako neprichádzal. Skôr naopak. Vzďaľoval sa odo mňa. Peňazí som mal stále ešte dosť, ale pomaly sa míňali, keďže som ich nemal ako dopĺňať.

Ako čas plynul a dni sa menili, menil som sa aj ja a môj vzhľad. Žiletky mi už dávnejšie začali hrdzavieť. Postupne som sa prestal česať. Na hlave som mal vrabčie hniezdo, model číslo tridsaťosem. Postupne som aj šampón vypustil. Ale domáce zvieratká sa mi na hlave nechceli uchytiť. To som mal šťastie. Alebo možno aj smolu, pretože takto som s tým nemusel nič  robiť.  Malo to však aj svoje výhody, že som vyzeral ako posledný bezdomovec. Nikto si odo mňa nič nepýtal. Bol som oslobodený od všetkého, čo človek musí robiť, aby nestratil svoju tvár pred inými. Ja som si ale mohol robiť, čo som len chcel. Bol som vyvrheľ spoločnosti, čím sa mi otvorili ďalšie možnosti môjho žitia. Mohol som si vychutnávať všetko, čo som predtým ako „normálny“ nemohol. Jednoducho si žiť, nepripútaný spoločenskými pravidlami, ktoré si ľudia rokmi vytvorili a pritom už ani sami netušili, prečo  tak to či ono robia. Len vedeli, že ak to tak nespravia, budú v očiach ostatných zlí a neslušní.

A čo malo výhodu, všetci si mysleli, že som chudobný a nič nemám. Mohol som si chodiť slobodne a bez obáv kľudne aj s miliónikom vo vrecku a jediné čo by sa mi mohlo prihodiť, by bolo, že by mi nejaká starenka dala cesnakovú polievku značky „Tesco“ v sáčku a pritom by ju ani len nenapadlo, že si ju asi aj tak nemám ako zohriať, pretože by som nemal ani plyn, ba ani elektriku v tej krabici kde by som spával. A šliapať na bicykli, aby som si mohol vyrobiť elektriku pre varnú platňu a zároveň popri tom aj variť, to by veru nebolo veľmi praktické. Musel by som veľa jesť a nie každý deň čakať, či mi niekto dobrý dá niečo na jedenie, aby som mohol šliapať na bicykli a tak si to prihrievať.  

Raz ma už prepadli, keď som ešte vyzeral k svetu. Ale to už bolo dávno, to som bol ešte mladý a pekný. A hlavne som nevyzeral tak zúbožene ako teraz. Bol už večer a prepadli ma štyria mladíci na stanici. Bol to vtedy skutočne krásny večer, jeden z tých, kedy by bol každý  najradšej v objatí svojej lásky. Bolo nádherne a teplo, mesiačik svietil na oblohe. Takmer dokonalá idylka uprostred mesta. Stál som na zastávke a zrazu sa ku mne priblížili tajomné postavy, ani neviem odkiaľ. Na prvý pohľad vyzerali celkom normálne. Prišli ku mne a začali sa so mnou rozprávať. Taký dialóg o ničom. Ani poriadne neviem, čo mi to tlačili do hlavy. Keď už boli veľmi dotieraví, nenápadne som sa od nich vzdialil. Hodil som do pľacu výhovorku, že sa musím ísť vyšťať a pritom predsa nikto nepotrebuje asistenciu. To si každý  vykoná sám.

Chcel som len v kľude a  pokoji počkať na autobus. A to bola chyba, mal som radšej pekne čakať na zastávke a mlčky ich trpieť. Po pár minútach som začul dupot nôh, ako sa ku mne približujú. Už vtedy som si uvedomil, že to nie je náznak ničoho dobrého. Ani som sa neobzrel a dal som sa do behu. Troška behu síce nikdy nie je na škodu, ale beh pred niekým nie je nič príjemné. A najmä keď počuť stále sa približujúce kroky. Keď už bolo jasné, že im neuniknem, zastal som. Bolo mi jasné, že sa tu niečo zomelie a dobré to veru nebude. Nech už pre jednu stranu, alebo pre druhú.

Moja vnútorná hrdosť mi nedovolila kričať o pomoc. Zbabelú polovičku zadupala do zeme tak, že jej nebolo vidieť ani kúsok nosa. A ešte ma smelo  povzbudzovala: „Však sú len štyria a ty sám. Pravda, je to nevyrovnané, ale to je ich chyba, že si začali proti takej presile.“ Ale to už boli pri mne. Prvýkrát som zbadal ich oči a bojové ohníky v nich. „Hodina naša posledná nastala,“ zakričalo moje zbabelé ja, keď si troška uvoľnilo ústa, ale hneď vzápätí bolo pri ňom moje hrdinské ja a duplo mu ústa tak, že mu vyrazilo skoro všetky zuby a ja som mal od zbabelca a jeho výkrikov na dlho pokoj.

„Daj nám každému po päťdesiat eur a dáme ti pokoj, inak dostaneš takú bitku, že ťa ani za mesiac nedajú dokopy.“

„Nemám toľko peňazí, odkiaľ by som ich nabral,“ zaklamal som, lebo vtedy som mal pri sebe náhodou dosť. Bola po výplate a chcel som ísť vyplatiť podnájom, len som  nestihol dobehnúť do banky, aby som odoslal peniaze domácemu.

„Tak potom vieš, čo ťa čaká,“ ozvalo sa ešte.

Ale tieto posledné slova som už ani poriadne nepočul, iba tak na pol ucha, pretože som sa im zase pokúsil uniknúť. Ale nemalo to žiaden význam, už boli zase pri mne, aj keď som bežal tak rýchlo, že ani moje nohy za mnou nestačili. Keď ma dobehli, strhla sa malá mela. Vlastne iba taká strkanica. Ani neviem ako, ale moja kapsička v ktorej som mal všetko, nie len peniaze, ale aj mobil, doklady, kľúče, proste všetko dôležité, čo človek potrebuje, aby mohol existovať, bola u nich. Také niečo by nedokázal ani David Copperfield.

Absolútne nič som si nevšimol, ani necítil. Museli mať poriadne nacvičené, ako to spravia. Alebo len boli šikovní a ich prsty lepkavejšie, než sekundové lepidlo. Zbadal som, že mi chýbajú veci, len čo začali utekať niekam preč do neznámej uličky.

Vtom sa ozval môj vnútorný hrdina: „A ty tu čo stojíš? Bež za nimi, daj im čo im patrí.“ Dvakrát mi to nebolo treba vravieť a vzápätí som začal utekať za nimi. Keby nás vtedy niekto videl, neviem, čo by si pomyslel. Jeden naháňa štyroch. Lepšie ako groteska, už len obhadzovanie sa tortami chýbalo.

Keď už som bol takmer pri nich, zacítil som niečo pevné pod nohami a zistil som, že nad nimi strácam kontrolu. A odrazu som letel na zem. Pád to bol pekný, za umelecké prevedenie by si zaslúžil aspoň deväť bodov z desiatich. To mi ale nebolo nič platné.

Ani neviem, ako sa mi to tak rýchlo podarilo, ale hneď som bol zase na nohách a pokračoval v behu. Vtom som však zbadal za rohom policajnú hliadku, odbočil som smerom k nej a to bol moment, kedy som videl svojich súperov v behu poslednýkrát v živote. A s nimi aj moje veci. Výsledok bol celkom pekný, bez peňazí, zlomené dve rebrá a jedna ruka. A to ani rana nepadla.

            Teraz by sa také niečo nemohlo stať. S mojím výzorom som bol bezpečnejší ako trezor. Mohli by si ma kľudne najímať banky za účelom stráženia a prevozu peňazí.

            Najhoršie to bolo so ženami a sexom. Mal som na sex chuť, ale kto by išiel s takým, aký som bol v tom čase ja, čo i len po tej istej strane chodníka, nieto ešte aby sa odo mňa nechala zbaliť nejaká slečna. Skúšal som to osvedčenými ručnými technikami, ale nebolo to ako so skutočnou osobou. Chýbal tam ten cudzí element a toho som nevedel nijako dosiahnuť, aj keď som experimentoval so všelijakými možnosťami ako sa utešiť.

Skúšal som to ľavou rukou,  pravou rukou aj oboma naraz. Dokonca som si na jednej ruke celú hodinu sedel, vraj keď stŕpne, tak je to ako od cudzieho. Ale to je len jedno veľké, preveľké klamstvo. Stále to bola moja ruka a stále to bolo len porno, na čo som sa díval, ak som sa nechcel pozerať iba do steny, prípadne kontrolovať zadnú stranu očných viečok.

Vtedy  som sa odhodlal. Skúsim ja nejakú tú prostitútku, slušne povedané, navštíviť. Len som nevedel ako začať. Ale ako sa tak vraví, všetko nájdeš na internete, tak som teda aj ja začal tam. Vôbec som netušil, aké je to jednoduché. Nalogoval som sa na chatovací portál, vliezol do miestnosti s názvom „Sexzoznamka“ a už to išlo. Našiel som si nejakú ženu a napísal správu. Nechcel som nikoho uraziť, tak som začal len tak neutrálne

.

Ahoj, ako sa máš? Popísmenkuješ?

Ani nie za minútu mi prišla odpoveď.

Ahoj ponúkam sex, hodina 50e, polhodina 40e. Na všetkom sa dá dohodnúť, okrem análu. Heslo sex, ďalšie informácie len volať.

Skoro mi sánka padla, keď som zistil, ako to ide ľahko. Neodolal som a pozrel som si v jej albume, ako vyzerá. Podľa fotiek bola pekná. Teda aspoň telo bolo pekné, tvár pre každý prípad nebolo vidieť. Aby som sa pri telefonáte nezakoktal, napísal som radšej iba SMS: Ahoj, písal som ti na pokeci. Chcel by som ťa navštíviť. Kedy a kde môžem prísť? Ako odpoveď mi prišla SMS s textom: ZAVOLAJ.

Pozbieral som teda všetku odvahu a vytočil číslo. Na druhej strane sa ozval príjemný hlas. Dohodli sme sa, že prídem na danú adresu večer o ôsmej a prezvoním. Tak som sa teda troška umyl, nech sám sebe nesmrdím, vyčistil si špinu spoza nechtov a išiel som na vec. Pred vchodom som prezvonil a čakal som, čo sa bude diať. Srdce som mal až niekde v krku. Iba som počul ako mi zhora niekto otvoril a hlas povedal: „Prvé poschodie.“ Vošiel som do vchodu a hneď som videl, ako sa na poschodí otvorili dvere, ale iba na malú škáročku. Vybehol som hore ako nadržaná srnka a vošiel dovnútra. Okamžite ma ovalil ťažký vzduch presýtený pachom voňaviek, vonných tyčiniek a neviem čoho ešte všetkého. Také niečo som ešte v živote necítil. Ledva sa mi tam dalo dýchať.

Slečna čakala rovno za dverami. Odviedla si ma do izby so stlmeným osvetlením. Bolo tam také prítmie, že som ani poriadne nevidel, čo kde je. Jedno som si ale všimol okamžite, telo ešte celkom zodpovedalo fotkám, ale tá tvár. Bola škaredá, domachlená so zjavným úmyslom zakryť starobu, ale veľmi nepodareným spôsobom. Posadila ma posteľ. Asi som vyzeral troška nesvoj, lebo sa so mnou pokúšala komunikovať. Mne však išla hlavou iba jedna myšlienka: „Tak toto teda nie, musím zdrhnúť! Ešte tak zle na tom nie som, prinajhoršom vyskočím oknom.“ Po chvíli jej trápnych Keťov som to mal v hlave jasné. „Idem preč, aj keby som mal dvere vyraziť.“

„Vieš čo, prepáč,“ začal som zo seba súkať. „Bola to len stávka. Kamoši mi neverili, že takéto niečo spravím. Prepáč, ale ja radšej pôjdem. Maj sa.“

Ani neviem, ako rýchlo som sa obliekol. Na hlavu som si dal pre istotu kapucňu, aby ma náhodou nikto nespoznal a vybehol som z domu takou rýchlosťou, ako keby ma strelili soľou do zadku. Vonku som sa nadýchal čerstvého vzduchu. Bol som slobodný. Bol som šťastný, že som s ňou nemusel nič mať. Pomaly som išiel domov okľukou cez krčmu. Veď takýto zážitok treba poriadne zapiť.

Ten večer som sa strašne opil. Myslel som, že to bude lepšie ako si dať studenú sprchu, ale opak bol pravdou. Mal som snáď ešte väčšiu chuť na sex ako predtým. Teraz ma už nedokázalo zastaviť nič. Skúsil som to zase na internete. Nebude to, hádam, jediná štetka v meste. Začal som rovnako ako včera a už za chvíľku som mal ďalšie telefónne číslo. Odkaz bol taký istý, len pridala meno, ktoré aj tak určite nebolo jej. Dokonca aj fotky boli podobné. Číslo však bolo našťastie iné, tak som to riskol a zavolal.

Hlások bol zase veľmi príjemný, aj keď tentoraz sa mi zdal troška hrubší. Dohodol som si to opäť na ôsmu večer. Prípravy na výlet za sexom bez lásky som mal nacvičené už zo včera. Dorazil som pred vchod kde mala bývať, prezvonil som a zase len hlas ako z neba: “Prvé poschodie.“ Bolo mi to čudné. Že by to bolo v predpisoch, že sex za peniaze sa odohráva iba na prvom poschodí? Alebo možno chodila do tej istej škole štetiek, pretože ma zase ovalil ten strašný, ťažký vzduch. Tiež izba bola podobne zatemnená. Ale tentoraz bola  túžba po žene silnejšia ako čokoľvek iné. Aj keď v tvári bola krajšia, telo mala horšie. Bola tak  trošku pri sebe. Vôbec sa to nezhodovalo s fotkami. Tie určite posťahovala z nejakého porno servera. Našla dajakú čo sa na ňu aspoň trochu podobá. Ale čo si budem vyberať, veď ide len o sex. Bez lásky, bez citov, len sex. Prudký a živočíšny a krása môže ísť bokom. Posadil som sa na posteľ. Začal podobný rozhovor ako včera.

„Ahoj, ja som Jana. Tak čo by si chcel?“

„Fuuu, čo ja viem? Čo ponúkaš?“ skúsil som neisto.

Sám som nevedel, čo vlastne chcem. A bolo mi to aj celkom jedno. Chcel som proste sex. V hocijakej podobe a v hocijakej polohe.

„Čo len chceš zlato, čo si povieš, to spravím.“

Keby mi toto povedala nejaká iná žena, bola by to priam božská hudba pre moje uši, ale od tejto to znelo tak nejako naučene.

„Neviem. Čo by si mi odporučila?“

„Zlato, nejaký si nerozhodný. Si prvýkrát v kurvinci čo?“

Týmto ma doslova zabila. Nieže to bola len jej robota, ale aj zákazníkovi dala riadne pocítiť, kde sa to vlastne nachádza.

„Môžeme začať fajkou a potom si povieš čo chceš. Ak chceš, môžeš sa pred tým osprchovať.  Ja sa zatiaľ pripravím. A platí sa dopredu.“

Sprchovať som sa nechcel, rozum mi stále vravel, nech z tade vypadnem, ale ten teraz nemal nad mojím telom vládu. Nejaký čas som sedel na posteli a nevedel čo robiť. O chvíľu sa vrátila, oblečená iba v spodnom prádle.

„Na čo čakáš? Vyzleč sa.“

Rýchlo som zo seba zhodil všetko oblečenie, ktoré som mal na sebe. Chvíľku mi ho len tak hladila, potom mi nasadila kondóm a začala fajčiť. Na prvý pohľad bolo poznať, že je v tom veľmi zbehlá. Po chvíli prestala.

„Tak čo by si chcel teraz skúsiť?“

„Neviem. Poraď čo majú chlapi radi, keď sú tu.“

„Čo len chceš zlato. Môžeme skúsiť normálny sex, alebo anál, pánsky anál. Len si povedz.“

O pánskom anále som nemal ani potuchy, čo by to tak mohlo byť, tak som povedal, že môžeme skúsiť klasický sex. Stiahla si nohavičky, ľahla si na chrbát a čakala. Ľahol som si na ňu a konečne som uvidel jej tvár zblízka. Aj na nej sa už prejavil vek, ale hrubá vrstva mejkapu zapracovala. To, že sa jej to páči hrala celkom dobre, ale Oskara by za to veru nedostala. Stále viac a viac sa mi hnusila. Bolo na nej veľmi dobre vidieť, že to berie len ako robotu. Ľahko sa dalo odhadnúť, na čo asi tak myslí. Už sa rýchlo sprav, ide mi seriál a nebudem vedieť koho zabili. Potom už sa môžem vyjebať, dívať sa na to.

Najhoršie bolo predstaviť si, koľkých chlapov v ten deň už mala a koľkých za týždeň, alebo za mesiac dokopy. Čo všetko už asi robila, keď je taká odolná. Koľko polôh už vyskúšala, koľko perverzných mužov, ktorí chceli všetko možné aj nemožné na svete, obšťastnila.

Ale to šťastie bolo len chvíľkové a nebolo úprimné. Sex bez lásky nie je nič. Je to len momentálne spojenie dvoch tiel dokopy a vyplavenie trochy hormónov šťastia, asi ako keď si robotník na stavbe odpľuje a to je všetko. Nie je v tom žiadna hĺbka.

Bolo to pre mňa strašné. Chvíľku mi jej bolo ľúto a následne mi prišlo zle z toho, že niečo také môže robiť. Potom som prestal.

„Čo je zlato? Chceš niečo iné?“

„Asi. Ani neviem...nejaký som nervózny.“

„A čo by to malo byť? Môžem ta ešte vyfajčiť. Alebo ak chceš, ja sa budem pred tebou robiť a ty sa spravíš rukou.“

Ani som nestihol nič povedať. Odniekiaľ vytiahla vibrátor, nasadala naň kondóm a začalo druhé dejstvo jej predstavenia. Zase zasnený pohľad do stropu, ako ju to strašne vzrušuje. Pritom stále jedným okom poškuľovala smerom ku mne. Vlastne len čakala, kedy sa konečne spravím. Nemohol som sa na to dívať, tak som aj ja zatvoril oči a predstavoval si radšej Pamelu, ako mi to robí. Po chvíli som sa spravil.