- Smillo, mohli bysme jet do Grónska?

Nevidím důvod, proč šetřit děti před nevyhnutelnými pravdami. Jednou přece taky vyrostou a budou muset snášet to samé co my ostatní.

- Nemohli.

- Dobrý, tak jo.

- Ale můžeme si o Grónsku číst.

- Ve které knize?

- V Euklidovych Základech.

(Z knihy Petra Hoega Cit slečny Smilly pro sníh)

Je to čítanie na veľa dlhých zimných večerov. Základov je trinásť zväzkov, spolu tvoria organický, systematický celok teórie čísel a rovinnej a priestorovej geometrie. Knihu pozoruhodnej krásy. Grécky matematik Euklides žijúci v ptolemaiovskej Alexandrii, vtedajšom intelektuálnom centre, ju spísal okolo roku 330 pred naším letopočtom ako posolstvo pre nás o brilantnom intelektuálnom výkone ľudstva - o zrode abstraktného uvažovania, topologickej logike. Všetko sa vtedy skončilo v roku 415, keď rozvášnený zbožný kresťanský dav strhol z voza ženu a zabil ju. Tá žena sa volala Hypatia, zaoberala sa geometriou a racionálnym myslením a bola poslednou vedkyňou pracujúcou v Alexandrijskej knižnici. Jej vraždou sa západný svet ponoril do tisícročnej tmy.

"Krátko po tom, čo sa civilizácia z tohto obdobia vynorila, objavila sa aj znovuzrodená geometria. Nový druh geometrie vzišiel od človeka navýsosť civilizovaného - hral hazardné hry, spal do odpoludnia a kritizoval Grékov, pretože mu ich spôsob geometrického dokazovania pripadal príliš zložitý," píše vo svojej knihe Eukleidovo okno - príbeh geometrie od rovnobežiek k hyperpriestoru, Leonard Mlodinow. Isteže, tým hazardným hráčom a kritikom antiky bol René Descartes. Mlodinow, inak takto autor Star Treku: Novej generácie, mu venuje kapitolu hneď po Euklidovi. Medzitým sa nič významné nestalo. Potom nasledujú Carl Friedrich Gauss z nemeckého Brunšviku, Albert Einstein s jeho relatívne euklidovským prístupom a ďalší fyzik Edward Witten. Ním Mlodinowovo mapovanie histórie vedy končí. V knihe sa dá okrem iného dozvedieť, že Majorána bol taliansky teoretický fyzik, že povedať ja ľahké, ale ťažšie je vymyslieť a že až budúcnosť ukáže, či je Witten Descartom, alebo hrá len "rolu Lorentza budujúceho beznádejnú mechanickú teóriu z neexistujúceho éteru."

Len tak, mimochodom, pojem fyzika vznikol z perzského slova "budan". Byť.

 Vilém Flusser do svojej úplne prvej knihy ešte z roku 1963 Jazyk a skutočnosť - v ktorej píše, že jednou zo základných túžob ľudského ducha je objaviť v chaotických javoch nejakú štruktúru, svet katalogizovať a hierarchizovať - vložil schému nakreslenú rukou neumělou, leč dovednou. Upozorňuje, že schéma nie je pokusom o ilustráciu skutočnosti, ale len ilustráciou kapitoly o jazyku tvoriacom skutočnosť. Je to kruh rozdelený rovníkom skutočnosti a osou projekcie. Pod rovníkom skutočnosti je konverzačný tlach, pod tlachom slovný šalát, pod šalátom blábolenie a celkom dolu pól ničoty mizne v neautentickom mlčaní. Nad rovníkom skutočnosti je rozhovor, nad ním poézia, nad ňou orácia a celkom hore pól ničoty miznúci v autentickom mlčaní. Nie nadarmo sa hovorí, že keby bol mlčal, bol by zostal mudrcom:p Lebo autentické a neautentické mlčanie samo osebe jedno jest. To už taký chaotický slovný šalát od poézie by človek rozlíšiť mal, ale keď je šalátik opatrený nápisom postmoderná poézia, poniektorí ho za ňu fakt majú.

Každopádne je to tak, že dobrí fyzici rozumejú aj poézii - vykryštalizovanému jazyku a zlí fyzici inklinujú k blábolom.

V knižke trochu blábolí aj Flusser, ale on nie je fyzik a v prvotine potreboval nahnať vyšší počet strán.