Jonathan Littel, Laskavé bohyně, Praha 2008 (franc. Les Bienveillantes, Paríž 2006) Inscenácia Činohry SND, uvedené v sezóne 2013/2014, premiéry 02. a 03.04.2014 Predstavenie 27.10.2015. BA/SND Skoro tisíc stranová kniha je ako keby prúdom neusporiadaných spomienok na miesta, osoby, zážitky, kariéru, úspechy aj neúspechy, problémy aj radosti, ktoré sa na informačnej diaľnici v mozgu preháňajú dňom aj nocou, v zdraví aj v chorobe, v horúčke aj v bolestiach. Je to kniha drsná a surová formou aj obsahom. Na spracovanie takéhoto nehotového textu sa pred jeho vydaním zvykne najímať šikovný novinár alebo spisovateľ. Ten by text roztriedil, štrukturalizoval, vyčistil, usporiadal do kapitol, pridal úvod a záver, zoznam literatúry a historické poznámky. Snáď však neexistuje štát a vydavateľstvo, kde by takáto kniha mohla byť vydaná bez puncu "absurdná umelecká fikcia", čítať s odporom a prestávkami na zvracanie z pocitu hnusu nad správaním sa ľudí k ľuďom. Jej prevažujúcim obsahom je totiž technický opis jedného zo spôsobov použitým na dosiahnutie „konečného riešenia“ tzv. "židovskej otázky". Bez pocitu viny sa tu opisuje individuálne aj masové vraždenie. Z hľadiska logiky ťažko čitateľná ale predsa len "pravá" kniha Adolfa Hitlera Môj boj by mala byť onedlho vydaná vo vedeckom kontexte, ktorý sa pokúsi vysvetliť mocenský úspech hlúpych fikcií tohto neúspešného naivného umelca. Nevieme aký bude mať „úspech“ toto akademické vydanie politického pamfletu, myslíme si však, že aj v čase nacistickej vlády ju v skutočnosti čítalo len málo z jeho fanatických prívržencov. Podľa vyjadrenia jedného kníhkupca:„Tolik stran a komentářů, to přece žádného radikála nebude bavit číst.“ Zdroj: http://zpravy.idnes.cz/hitleruv-mein-kampf-je-v-nemecku-bestsellerem-je-vyprodano-po0-/zahranicni.aspx?c=A160116_182540_zahranicni_fka Takto sa tiež môžeme pýtať koľko bojovných kresťanov čítalo bibliu. Samozrejme, pre mnohých to nie sú len knihy na čítanie ale predovšetkým mocenské symboly. Maximilián Aue (ďalej len „MA“), teda fiktívna postava, účastník pozliepaného diania a autor údajných spomienok, ktorý v knihe vystupuje ako rozprávač je aj hlavnou postavou divadelnej hry, ktorá využíva ponúknutý rámec a v divadelných formách prenáša pohľady, postoje a opisy vzťahov MA z horúčkovitého textu do dramatického spracovania. Vo svojom texte reagujem na knihu a zároveň aj na jej dramatizáciu v SND. Mýtický MA sa mal podľa časových súvislostí narodiť v r. 1913 a nesystemizované údajné pamäte tohto literárneho obersturmbamfuhrera SS/SD (približný ekvivalent tejto dôstojníckej hodnosti SS je podplukovník) sú len extraktom naštudovaných vedomostí, skúseností a pocitov skutočného autora. Ten si vymyslel z historického hľadiska bezvýznamnú postavu spodného až stredného prúdu diania, ktorá mohla a nemusela reálne existovať a vytvoril novodobý falzifikát spomienok štatisticky priemerného masového vojnového vraha, či niekedy len účastníka alebo pozorovateľa vraždenia. Predpokladám, že pri tom používal metódu tzv. automatického písania, ktorú by zrejme použil aj skutočný pamätník. Napríklad gróf Galeazzo Ciano, taliansky minister zahraničných vecí a zať diktátora B. Mussoliniho si písal vojnové spomienky priebežne, v chronologickom slede, prehľadnejšie, neprehustené faktami a sú v nich obsiahnuté reálne vzťahy s ľuďmi. Hodnota informácií obsiahnutých v knihe podľa MA by sa zvýšila, ak by išlo o skompilované pravé spomienky reálnych ľudí a bolo by si možné overiť ich prameň. Postavami zapĺňajú dej predovšetkým príslušníci rôznych zložiek brannej moci a bezpečnostných síl tzv. Tretej ríše, teda nacistami ovládaného Nemecka. Lustráciou sa dá zistiť, ktoré postavy sú reálne a našli si svoje prúdy v aj v rieke povojnového diania. S policajným a spravodajským aparátom boli prerastené rôzne zložky SS, ktoré siahali od mocenského jadra až do širokých politických a bojových spojenectiev, v Nemecku aj v zahraničí. Početnejšou bola armáda - Wehrmacht, so spravodajskou službou Abwehr. Čitateľ v niektorých častiach knihy ako keby išiel po virtuálnej ulici v čase nacistického panstva a snažil sa orientovať v rôznych uniformách, vojenských odznakoch a výložkách. Malý priestor je venovaný popisom vzťahov medzi SS a Wehrmacht. Tieto neboli vždy ideálnou súčinnosťou a ich členovia si nie vždy dobre služobne aj osobne rozumeli. Ako samozrejmosť sa miestami predkladá ich spolupráca a vzájomné uznávanie hodností atď. Nie je vylúčené, že vinou nepresného prekladu dochádza aj k zamieňaniu, keď sú príslušníci SS označovaní ako "vojaci" (napr. s. 198, 269, 278). Úplne zle sú francúzski príslušníci Waffen SS označený ako „francúzski vojaci“ (s. 803). Kostýmový výtvarník SND si akosi nevšimol, že ženy v SS nenosili brigadírky. Inšpicient hry tiež nedohliadol na to, aby chorému MA dávali na močenie skutočného nemocničného „bažanta“ a nie v posteli značne nepraktický nočník. Útočné oddiely (Sturmabteilung – SA) Národnosocialitickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) vznikli ako ľudová nacistická armáda hnedých košieľ, ktorá príliš úspešne konkurovala pozostakom nemeckej cisárskej armády okresanej na nízke stavy a ľahkú výzbroj. Pouličných bitkárov z SA nechal Hitler rozprášiť, keď splnili svoju úlohu a dostali ho k moci. Armáda – Wehrmacht sa ďalej budovala ako početná a hierarchická štruktúra a stavala na pôvode, vzdelaní, pruskom vojenskom systéme a z toho vyplývajúcich hodností a postavenia jej príslušníkov. Ďalšia konkurencia armáde postupne narastala v pôvodne len obranných straníckych oddieloch – Schutzstaffel-SS. Organizácia SS fungovala v 3. Ríši aj ako sociálny výťah, mohol tam urobiť kariéru aj bojovník, ktorý by vo Wehrmacht zaujímal podradnejšie miesto alebo by sa tam ani nedostal. Neskôr do svojich odnoží SS naberali aj zahraničných prívržencov a členov. Je paradoxné, že toto územné a personálne rozširovanie viedlo k tomu, že členovia zahraničných jednotiek Waffen SS nevyhovovali rasovému ideálu do tej miery, že síce bojovali za nacistov ale len ako pridružení pomáhači pod vlastnými, kurióznymi symbolmi. Napríklad na balkáne zachádzalo árijské spojenectvo až do smiešnych vzťahov. MA sa do SS/SD dostal už v čase porevolučnom, keď namiesto pouličných bitkárov potrebovali právnikov. Avšak, už sa nedozvedáme, že na čo ich potrebovali. Okolnosti naznačujú, že ako "nadčlovek" mal na výber a po správnom výbere a vstupe do SS nemusel pykať za svoju homosexuálnu orientáciu po zatknutí v r. 1937, teda vo veku 24 rokov (s.183). Hlavná postava, teda MA si na pozorovanie sveta okolo seba bral prevažne "úzky objektív" a zameriava sa na to kam šiel, kde bol, čo robil, koho stretol, ako sa cítil, čo jedol a pil a pod.. Postava je menej sympatická ako v divadelnej hre ale o dosť samostatnejšia. Napriek tomu sa o jeho charaktere ani názoroch nedozvedáme nič systematického, iba ak jeho pocity. Ako pisateľ spomienok sa príliš nehodnotí. Literárne záujmy občas vystúpia do popredia ale nedozvedáme sa zase nič o jeho právnických názoroch; pritom k porušeniu nemeckého trestného zákonníka a prirodzeného práva človeka na život dochádzalo páchaním najťažšieho zločinu v rádoch miliónov, zločincov bolo úmerne toľko a organizovali to často ľudia, policajti a príslušníci SS zároveň, ktorých povinnosťou ešte pár rokov pred tým bolo vyšetriť každú vraždu a stíhať páchateľa, bez ohľadu na rasový pôvod obete. Občasné informácie o spravodajskej činnosti sú len okrajové a značne nesystematické. MA spoznávame, ale len zbežne, akoby zo stretnutí na ulici, kancelárií, chodbe, v zotavovni či v dôstojníckom klube a vieme o ňom stále dosť málo. Výraznejšie osobné rysy s prvkami sympatickými pre diváka naberá v divadelnej hre, kde ho ako rozporuplnú postavu stvárnil Luboš Kostelný. Za pozornosť stojí, že MA sa udalosťami premotáva trošku na spôsob hlavného hrdinu z filmu Forest Gump, na individuálny teror sa nezmohol a starý kňaz ho skoro zmanipuloval na pomoc Židom dobytým ukrajinskými nacionalistami (s.49) a mal šok z vešania ľudí (s.151). Nevedel tiež zaobchádzať so samopalom (s.322), hoci bol na bojom území, kde však „písal hlásenia“ a tvoril albumy z akcií konečného riešenia. Bezcenný ako individuálny zabíjač, avšak v tvare a na rozkaz pri dorážaní ranených fungoval. Tiež nezasiahol proti poburujúcim rečiam nemeckých civilov na ulici (s.408). V kľudnom prostredí prímorskej promenády, počas zotavovania sa na Kryme, mali byť nacistickí vrahovia, medzi nimi aj MA, dokonca prirodzene ostýchaví pred peknými ruskými ženami (s.171). Jeho konštatovaním, že za kanibalizmus v radoch armády v obliehanom Stalingrade boli páchatelia "vo všetkej tichosti zastrelení" sa do knihy dostal aj pravý vojácky sarkazmus. Chýba mu aktívna vôľa a hoci je kniha o zabíjaní, on aktívne a cieľavedome zabije len svojho bývalého milenca (s.824), ktorý ho kompromitoval a ku koncu svojho ochrancu z radov SS, ktorého okradne o veci potrebné na prežitie. Šváby či potkany vraj prežijú aj atómový výbuch. V strednej a západnej Európe sa na boj proti Židom používali v hojnej miere aj administratívne metódy, ktorými boli ľudia najprv "len" vytrhávaný zo sociálnych súvislostí, zbavovaný majetku a práv. Nepostihnutí obyvatelia Nemecka alebo okupovaných krajín ani nemohli prísť do styku so skutočnosťou masovej likvidácie ľudí, iba ak s núteným nosením žltej hviezdy, okradnutím, vysťahovaním a násilným transportom. Týmto udalostiam sa autor nevenuje, hoci právnické vzdelanie fiktívnej postavy MA by na to poskytovalo priestor. MA mohol byť rovnako dobre lekár či technik, nepracuje vo svojom odbore. Snaha o utajovanie masového vraždenia bola zrejme aj dôvodom zákazu individuálneho a, treba povedať, aj málo efektívneho násilia Ak sa dodržiavanie tohto zákazu vyžadovalo aj v oblastiach masových popráv, takpovediac "na konci poslednej ulice za okupovaným mestom", tak snáď len preto, že vrchnosť zabudla pozmeniť predpisy pre východné územia, podobne ako zabudla zaradiť do výbavy teplé oblečenie, predovšetkým ušanky. Tento zákaz však mohol mať aj iné dôvody než propagandistické alebo nebodaj humanistické. Likvidátori mali plniť svoje pridelené úlohy tak, aby celý systém vykazoval čo najefektívnejšie výsledky a individuálne násilie bolo z tohto pohľadu nie len zbytočné ale vyslovene škodlivé preto, že vyčerpávalo, zdržiavalo, znižovalo efektivitu a mohlo zapôsobiť na svedomie ľudí "len" čiastkovo prisluhujúcich prevádzke "tovární na smrť" a takto ich zdržiavať. Organizovaný vraždiaci systém nemohol stáť na aktivite hysterických sadistov ale poslušných realizátorov. Tlak na produkciu smrti obmedzoval hospodárske zneužívanie väzňov, na čo prišiel aj MA v rámci svojej úlohy (pred a po s. 544). Všimol si zbytočné násilie a korupčné nakladanie s majetkom zavraždených a nechutnosti typu používania ukradnutej bielizne manželkou veliteľa tábora. Ku koncu knihy sa MA občas stáva dokonca kritickým k systému, čo vyvrcholí tým, že pri vyznamenávaní pohryzie vodcu Adolfa Hitlera do nosa. Zmysel tejto grotesky nech si každý vysvetlí po svojom. Vzďaľovaním sa udalostí smerom na východ bol boj proti Židom čoraz menej maskovaný a tak sa dostávame k popisom vojenských presunov a masových popráv. Avšak, predsa len "európska obmedzenosť" nemeckej expanzie spôsobila jej oveľa väčší negatívny ohlas v modernom povedomí než koloniálna brutalita iných európskych štátov; v období pred aj po druhej svetovej vojne alebo expanzia bielych osadníkov v Amerikách proti bezmenným Indiánom, nezasadeným do dejín belošskej civilizácie. Postavy v knihe pôsobia značne plocho, je medzi nimi vykreslených málo psychologických rozdielov a v texte celkovo absentuje kontinuálne rozprávanie príbehu, či jednotlivých kratších príbehov. Tu si musíme pripomenúť, že nemá ísť o román ani pamäte ale o spomienky. Musíme si všimnúť, že niektorí členovia SS boli ľudia vykazujúci prvky podradnej rasy. Samotný MA bol obrezaný homosexuál (s.177) a celú jeho osobnosť prestupuje predovšetkým sexuálna obsesia a zúfalstvo z násilného prerušenia incestného mileneckého vzťahu s vlastnou sestrou. Zamilovali sa do seba ako dve nešťastné deti bez otca po presťahovaní do cudzieho prostredia (s.178). Voči otcovi, nemeckému nacionalistovi prechovával mystickú úctu ale čitateľ môže ľahko nadobudnúť dojem, že dvojnásobnou vraždou sa pomstil hlavne za odlúčenie od sestry – milenky. Svojich homosexuálnych milencov mal často len na jedno použitie a netrápil sa nad ich osudom. Hysterický antisemita a sadista, dôstojník SS Turek, sám vyzeral ako karikatúra Žida z antisemitských letákov a homosexuálne sklony vykazovali aj ďalšie postavy hrdiace sa svastikou, lebkou, hnátmi a hodnosťami v SS. K operačnej vojenskej taktike obsahuje text len príležitostné poznámky (s.245). Politiku na obsadených územiach Ukrajiny hodnotí autor len útržkovito. Dozvedáme sa síce, že politika ríšskeho komisára Kocha na Ukrajine bola zlá (s.229), ale už nie to prečo, spomína sa tiež podnecovanie a zneužívanie národnostných a náboženských konfliktov (s.62). Nacisti nechali obyvateľstvo dúfať, že sa budú chovať ako „normálna okupačná armáda“ a budú dodržiavať tradície bývalej cisárskej nemeckej armády. Táto zostala v pamäti miestnych obyvateľov, medzičasom opäť okupovanej Ukrajiny, vďaka usporiadaným pomerom, ktoré zaviedla počas vojenskej správy ku koncu prvej svetovej vojny (s.118). Maskovali tak prípravy na holokaust, ktorý bol aj podľa niektorých jeho vykonávateľov ekonomický, politický aj vojenský nezmysel (s.125). Postihoval aj niektorých možných prívržencov nemeckého nacionalizmu a na obsadených územiach aj kvalifikovanú pracovnú silu a možných spojencov (s.290), často aj nemecky hovoriacich, ktorý očakávali racionálne správanie okupačnej moci. Opisuje sa vedecky riešený problém či majú byť do konečného riešenia zahrnutý aj tzv. "Bergjuden", ktorý len nábožensky konvertovali na judaizmus a navyše výborne varili. Predstavitelia armády boli proti. Obávali, že to vyprovokuje vlny partizánskeho odporu v operačnom pásme (s.256). Táto posadnutosť vyvoláva otázku či by nacisti hľadali zástupy Židov aj v Číne a na tichomorskom pobreží, ak by sa tam dostali. Správanie nacistických okupantov bolo často nielen zo strategického ale aj z obyčajného koristníckeho a poživačného vojenského hľadiska netradičné a zbytočne kruté. Na s.118 aj v reálnych spomienkach Rudolfa Hössa sa uvádzajú prípady, keď sa vo vzťahu ku krásnym a príťažlivým ale „rasovo nečistým“ ženám obmedzili na sadistické týranie a usmrtenie. Vojaci prevažnej väčšiny okupačných armád vo svetových dejinách mali vo chvíľach triumfu po víťazstve iné priority než rasovú ideológiu a dodržiavanie obmedzení v sexuálnom správaní. Dozorcovia v koncentračných táboroch zas dosahovali erekciu ani nie pri súloži ale pri bití väzňov. K osobitostiam SS vojenstva patrí aj to, že z už spomínaného R. Hössa, ktorý bol odhodlaným nemeckým nacionalistom a vojakom od 16 či 17 rokov, pešo prešiel Európu z Turecka do Nemecka, bojoval v oddieloch Freikorps a v prospech NSDAP odhodlane organizoval násilie, sa nakoniec stal nie vojak ale vrah – štatistik, veliteľ koncentračného tábora. Zásadná a nezodpovedaná otázka, čo robil v čase holokaustu Boh (???!!!) je nahradená premenami správania sa Erínyí – antických bohýň svedomia, ktoré prenasledovali Orestea za vraždu matky a jej manžela, aj keď sa len pomstil za vraždu svojho otca. Masové vraždy sú samozrejmosťou a nikoho netrápia. Vraždu otčima a matky, ktorú MA spáchal v južnom Francúzsku, mu však pripomína neúnavná kriminálna polícia a to dokonca s využitím akejsi vojnovej obdoby medzinárodnej justičnej spolupráce. Bohyne boli nakoniec láskavé v prípade masových vrážd aj obdoby antickej pomsty. Povšimnutiahodné však je, že bývalý fanatický SS man Turek, medzičasom kriminalista sa na scéne mení na človeka, ktorý veľmi začína pripomínať budúceho usilovného komisára nemeckej spolkovej polície. Téma hodná pani Elfriede Jelinek. Záverom musím konštatovať, že knihu som napriek drsnému obsahu prečítal pomerne ľahostajne, dokonca bez v úvode spomínaného zvracania. Zvykáme si na relativizmus a v 21. storočí už nešokuje ani božia ľahostajnosť, či už v rámci monoteizmu alebo polyteizmu. Na holokauste už nič nezmením a v zdĺhavých dokumentárnych opisoch vraždenia mi chýbal uveriteľný príbeh. Údajné spomienky kĺžu po povrchu slohovo zhutnených faktov a informácií, ale nie sú vyjadrením skutočného prežitku. Možné je však aj to, že ani skutoční nacistickí vrahovia neboli schopní pochopiť čo činili. A potom sa v období povojnovej prosperity preorientovali, napr. na textilnú výrobu. Vydanie Mein Kampf po desiatkach rokov: http://zpravy.idnes.cz/hitleruv-mein-kampf-je-v-nemecku-bestsellerem-je-vyprodano-po0-/zahranicni.aspx?c=A160116_182540_zahranicni_fka