Bolo ráno. Vonku svietilo slnko, no letné dni sa čím ďalej tým viac skracovali. Blížila sa jeseň a s ňou odchádzali všetky hrejivé myšlienky posledných dní. Dívala sa von oknom a spomínala na dni, keď bola tou najšťastnejšou na svete ... alebo ešte stále je??? Aj keď sa jej dotýka tieň strachu, svojho cieľa sa nevzdá.

     Z myšlienok ju prebral krik detí utekajúcich do školy. Kiež by sa dal čas vrátiť späť ... byť opäť tou nežnou malou bytosťou, ku ktorej sa každý správal ako k princeznej ... byť tým bezstarostným dievčatkom s mašľou vo vrkočoch. No tie dni sú už dávno za nami. Nastala krutá realita života a s ňou prichádzajú radovánky, pri ktorých človek neraz zaplače. Spomenula si na prebdené noci, pri ktorých sa jej po lícach neraz kotúľali trpké slzy lásky. Na zátylku razom pocítila jeho horúci dych, ktorý ju spaľoval nepredstaviteľnou rýchlosťou. Zavrela oči a vychutnávala si ten úžasný pocit. Pocit, keď môže byť len s ním a mať ho aspoň na chvíľu pre seba ...

     Otvorili sa dvere izby a do miestnosti vletel čerstvý ranný vetrík. Striasla sa od zimy. Zhodila zo seba osušku a na nahé telo obliekla tričko, ktoré ležalo na stoličke. Jej sny sa rozplynuli a do myšlienok jej vkročil nový pracovný deň.