Sedím si jedno krásne popoludnie so spolužiačkou v trolejbuse na ceste zo školy. Zrazu mi zazvonil mobil a ukázalo mi "utajené číslo". Takým číslam sa bojím dvíhať, lebo neviem čo odo mňa chcú. No lenže ja by som si to potom dlho vyčítala, tak som zdvihla. Ozval sa mužský hlas. Pekne sa predstavil a spýtal sa ma, či so mnou môže hovoriť. Tak ja som mu odpovedala, "podľa toho kto si" :) Doteraz si tú vetu pamätám, akoby to bolo včera....(však, Rudy? ) :) Tak sme si písali e-maily, občas prezvonili a tak. Raz mi zavolal a povedal "Som v Banskej Bystrici, stretneme sa?" Celá roztrasená som kráčala na naše záhadné stretnutie, no vôbec sa nebolo čoho báť. Keď sme sa stretli, bolo to také čarovné, tajomné... bolo to pekné. Zoznámil ma aj s jeho sestrou. Celé to dopadlo fajn, stále sme v kontakte a sme dobrí kamaráti, vieme o sebe skoro všetko, aj keď sme sa videli len 2x :) práve je to vždy o to čarovnejšie...