To už nie je možné, zas som zaspal. To nie je normálne. Asi som nejak zdebilnel, pretože toto sa mi nikdy predtým nestávalo, len v poslednej dobe som akýsi čudný a čudne sa aj cítim. A ešte k tomu dnes som mal byť v škole prv, lebo triedna chcela aby sme jej ponosili nejaké skrine do kabinetu a samozrejme že vybrala mňa, šak som jej miláčik. Pomaly ma to začína srať, pretože vždy keď niekto niečo potrebuje, ide za mnou. Ale mne keď niečo chýba, nikto zrazu nemá čas, potrebuje akurát tú vec čo by som chcel ja alebo sa robí, že ma „úplne strašne nepravdepodobno-nemožno-čojaviemakou náhodou“ nepočul.

            Som len asi 15 koleso na voze, ako zbytočný článok zbytočnej veci v zbytočnej realite. Vzduch je oproti mne najviditeľnejšia vec a ja si pomaly uvedomujem, že jediná vec pre ktorú sa mi oplatí žiť, som JA. Často si sám hovorím, prečo som tu. Prečo, aké poslanie mám, dokonca aké poslanie majú aj ostatní. Veď pre niečo tu musím byť, pre niečo musí mať zmysel existovať. To niečo sú asi moji blízky, moja rodina, moja láska...Lenže čo ak ich stratím? Rodičia, starý rodičia budú pomaly umierať, moja láska môže odísť, priatelia a kamaráti sa rozídu do sveta za svojim šťastím, niektorých už vôbec neuvidím. Za všetkým, úplne za všetkým a všetkými, ktorých som spoznal by bude veľmi smutno, veď som s nimi prežil toľko krásnych chvíľ, toľko krásnych slov sme si povedali a ešte viac krajších sme si nestihli...

            Prečo ľudia zomierajú? (teda z hľadiska únosnosti Zeme a priestorových kapacít suchých plôch by bolo neprístupné, aby každých kto sa narodil, žil večne). Áno je pravda, každý koho sme mali radi nám ostáva v pamäti/srdci, ale človek časom zabúda. Zabúda na to zlé a aj na to krásne, aj keď to príjemné vydrží pomerne dlhšie, nikdy nie naveky. Preto sa pýtam: ČO JE ZMYSEL ŽIVOTA?