Jedna z hlavných tém v kresťanstve je istota viery. Problematické spojenie! Viera je predsa niečo, čo sa nádeja a teda dúfa v niečo, čo nevie dokázať a teda je tam automaticky prítomný aj prvok neistoty. Práve ten zaručuje, že človek nepodľahne velikášskemu vlastneniu pravdy, nemenným poučkám a neprestane myslieť vo veciach viery... Pochybnosti nútia človeka kráčať po ceste, nie stáť na nej, ani myslieť si, že už je v cieli. Udržujú tak ľudskú ješitnosť v únosnej miere a s človekom, ktorý nemá na všetko odpoveď, sa dá aj rozprávať. V opačnom prípade si človek začne namýšľať, že vlastní Pravdu a začne ju vnucovať ostatným, čiže sa znižuje akékoľvek empatické a tolerantné pochopenie, či aspoň akceptovanie iných názorov ako sú tie jeho a taktiež takýto človek je aj sám manipulovaný tými, ktorý začali myslieť za neho. Istota naozaj zabíja vieru. Myslím, že niečo také ako "istota viery" je obyčajným vymývaním mozgu. 

Horšie je to s neistotou v materiálnej rovine. Neistota v základných životných potrebách ako je bývanie, jedlo, práca, človeka zabíja. Je veľmi ťaké žiť v zlých životných podmienkach a byť duchovne na úrovni. Existuje jediná výnimka, ak si túto cestu človek vyberie dobrovoľne a stane sa žobrajúcim mníchom, či túlavým mystikom. Ak je však materiálny nedostatok nedobrovoľný a človek nemá, kde bývať, či musí stále rozmýšľať ako prežije ďalší deň, ako prežije budúci mesiac, či bude ešte mať na nájom, či bude mať na jedlo, v takejto situácii sa nedá meditovať, ani duchovne rásť a rozvíjať sa. 

Preto by človek mal mať istotu v základných životných potrebách (nejde o miliónovú vilu), aby si mohol dovoliť v duchovnej oblasti neistotu na rozvíjanie svojho vnútroného sveta. 

Človek potrebuje istotu, aby mohol byť neistý...