Dôvodom môjho opätovného písania je znova sklamanie. Neviem prečo ma práve tieto situácie privádzajú k písaniu ale je to tak.

Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš ale v priateľstvách je to skôr o tom, že z nich úplne nikdy nevystúpiš. Keď ma sklame partner poplačem si, vyžalujem sa priateľom a viem, že musím ísť ďalej, ale keď ma sklamú priatelia vytvára sa akási priepasť v dôvere a neviete za kým. Rodina tu síce je, ale nie vždy je vhodným objektom vypočutia. Nastáva otázka ako veľmi Vás kto sklamal a či Vás naozaj sklamal. Čím viac sa trápite, tak viete, že išlo o človeka Vám srdcu blízkeho a aj po opätovných sklamaniach máte chuť mu skôr či neskôr dať ďalšiu šancu. Nanešťastie každá rieka má svoje koryto, ktorého okraj voda časom dosiahne. A je len na každom z nás ako s vyliatou vodou bude zaobchádzať. Existujú len dve možnosti: snažiť sa ju pracne dostať do koryta a veriť, že sa znova nevyleje alebo ňou popolievať všetko čo sa okolo Vás nachádza a dúfať v nový začiatok.

Ja si vždy poviem, že život je jedna veľká húsenková dráha a po niečom nepríjemnom príde niečo pozitívne na čo sa oplatí čakať. Alebo si pomyslím, že v tomto svete som ja to lietadlo, ktoré má ďalej letieť za svojimi snami...