Zem zasľúbená, zem imigrantov...

...alebo mojich 30 dní v modernom Izraeli

            Hovorí sa, že ten, kto putuje do Ríma, chce sa stretnúť s pápežom. Ten, kto putuje do Jeruzalema, chce sa stretnúť s Ježišom a ten, kto putuje do Compostelly, chce sa stretnúť so sebou samým. Neviem, nakoľko je to pravda, ale v Tel Avive ma na letisku žiadny Ježiš nečakal (miesto toho ma dôkladne zamestnali letiskoví pracovníci kladením množstva kontrolných otázok s cieľom odhaliť moje teroristické sklony). Toto pobrežné priemyselné mesto je dieťaťom 20. storočia, postavené v modernom na svoju dobu takmer až experimentálnom architektonickom duchu a je preslávené nočným životom. Z letiska som sa presunula na vlak a šla asi hodinu smerom na sever- do Haify.

Haifa- mesto rozprestreté na svahoch a údoliach pohoria Karmel a pobreží Stredozemného mora sa stalo na najbližších 30 dní mojím domovom. Tu mal podľa starého zákona prorok Eliáš zvolať bálových kňazov, aby ich následne usvedčil z neexistencie ich boha. Eliášova zápalná obeť totiž horela aj mokrá, zatiaľ čo obete pre bála (suché) ostali nedotknuté.  

Do Izraela som prišla cez študentský medický výmenný program na mesačnú stáž do Rambam medical centre v Haife. Keďže izraelská medicína je špičková, kvalita stáže bola zaručená. Kvôli prežitiu bolo dôležité naučiť sa na intráku ovládať klimatizáciu, na ulici statočne odolávať večne dobiedzajúcim taxikárom, zvyknúť si na 40 stupňov na slnku a hebrejčinu, arabčinu a ruštinu všade naokolo. Po prvom dni v nemocnici som už rozumela „ken“ (áno) a „lo“ (nie) a postupne sa na mňa nalepili ďalšie nevyhnutné hebrejské vety (napr. dýchajte zhlboka, kde vás to bolí a zmizni) spolu s abecedou a číslovkami podľa hesla „všetko naopak“. Dorozumieť sa prekvapivo nebol problém. Angličtina, mimika, gestikulácia a mapa- to vačšinou stačilo. Haifa so svojimi 400 000 obyvateľmi, piesočnými plážami a cestičkami vinúcimi sa do vrchov je európskym typom mesta. Počas šabatu tu chodia autobusy (ako v jedinom meste v Izraeli), Židia z celého sveta, arabskí moslimovia, kresťania i ruskí imigranti tu žijú vedľa seba bez konfliktov a nájdeme tu významnú svätyňu a záhrady bahaistického náboženstva, ktoré kombinuje prvky kresťanstva, islamu i judaizmu. Pri vstupe do verejných priestorov (nákupné centrá, vlakové stanice atď.) sa v celej krajine nevyhnete bezpečnostnej prehliadke seba i vašej batožiny, po uliciach sa motajú uniformovaní a ozbrojení 18 roční mladíci i 18 ročné devy, ktoré si plnia pre Židov povinnú 2 alebo 3-ročnú vojenskú službu po strednej škole.

            Smerom na juh a východ sa situácia trošku mení; arabské štvrte začínajú byť čoraz špinavšie a pre európskeho kresťana nepríjemnejšie a Židia čoraz ortodoxnejší, čo sa dá poznať aj podľa štýlu oblečenia a počtu detí. Na uliciach Jeruzalema počas šabatu iného než čiernokabátneho Žida s početnou rodinou alebo priateľmi ani nestretnete. Počas šabatu sa čas a život v Izraeli zastaví. Šabat (a ostatné židovské sviatky) pre všetky mestá okrem Haify znamená od piatkového poobedia do soboty večera stop verejnej doprave, otvoreným obchodom, inštitúciám...proste jeden veľký „reset“. Turista sa nedostane nikam (nejdú vlaky ani autobusy), jediným dopravným prostriedkom sú drahé arabské taxíky (šeruty) prípadne autostop a keď máte šťastie, nájdete na svojich potulkách zopár otvorených kostolov či mešít.

            Izrael susedí s Libanonom, Sýriou, Jordánskom, Palestínou a Egyptom- s každým z nich má v histórii zapísaný  konflikt, ktorý (ticho) pokračuje dodnes. Aj preto sú izraelské hranice tak prísne kontrolované. Geograficky môžeme deliť

Izrael na Galileu na severe a Judeu v okolí Jeruzalema. Pobrežie Stredozemného mora má svoju severnú a južnú časť, Galilea susedí na severovýchode s Golanskými výšinami, bývalým sýrskym územím okupovaným a obsadeným Izraelom v 70-tych rokoch. Juh až po Červené more predstavuje najprv Judská a potom Negevská púšť. Haifa patrí severnej časti pobrežia Stredozemného mora a je významným prístavom. Na sever od nej je starobylé križiacke mesto Akko a hranica s Libanonom. Smerom na juhovýchod odtiaľ sa dostaneme do Galiley. Nazaret, Kána, vrch Tábor, Naim, Magdala, Tiberias, Betsaida, Korozaim, Kafarnaum- to všetko sú miesta plné biblickej histórie v okolí Genezaretského jazera. Najpôsobivejším z nich bola pre mňa Hora blahoslavenstiev na severnom brehu jazera a vrch Tábor s uchvacujúcim výhľadom na svätú zem. Cesta okolo jazera sa dá absolvovať aj na bicykloch, aj keď to stojí veľa potu:)

Hlavné mesto Jeruzalem dýcha dávnou históriou rovnako ako moderným vriacim životom. Dojímavé je múzeum holokaustu Yad Vashem, kresťania si prídu na svoje v starom meste, na Olivovej hore, na vrchu Sion a v Dávidovom meste. Moslimovia majú svoj nádherný Skalný dóm a mešitu Al- Aksa, Židia zas synagógy a Múr nárekov na mieste kedysi veľkolepého Šalamúnovho chrámu. Západný breh Jordánu oddelený od Izraela múrom je spolu s pásmom Gazy zvyškom bývalej Palestíny. Do Betlehema, Betánie či Jericha sa dostanete až po prekročení hranice. Rieka Jordán pramení v Golanských výšinách a jej tri pramene sú turistickou destináciou. Tečie do Genezaretského jazera a odtiaľ sa tiahne krajinou zo severu na juh až sa definitívne vleje do Mŕtveho mora. Na juhu Genezaretského jazera pri výtoku Jordánu je miesto označované ako Yardenit, kde si mnohí kresťania obnovujú krstné sľuby prípadne tu je možné prijať sviatosť krstu. Po prúde Jordánu smerom na juh môžete zablúdiť k Mŕtvemu moru, ktoré sa vám stráca pred očami a so svojou oproti svetovému priemeru 8x vyššou slanosťou dáva zažiť pocit takmer beztiažový- ležiac na hladine, čítajúc knihu a zízajúc na nádherné Jordánske púštne vrchy vás to asi po pol hodine prestane baviť :) Legenda, ktorá sa spája s vrchom so zvyškami slávnej pevnosti Massada na južnom pobreží Mŕtveho mora, hovorí o poslednom odpore Izraelitov počas rímskej okupácie v prvom storočí, ktorá skončila masovou samovraždou židovskej komunity. Príbeh Massady ožil v druhej polovici 20. storočia, aby vlieval mladým Židom odhodlanie počas boja o nezávislosť. Radšej umrieť so cťou než padnúť do zajatia...Červené more na juhu je nádhernou perlou púšte s priezračnou vodou plnou života. Púšť samotná je nehostinná a drsne krásna. Spoza okennej tabule autobusu vyzerajú púštne vrchy ako z rozprávky. Obyvateľmi púšte sú dnes už len beduíni so svojimi stádami, ktorých nájdete takmer v každej oáze.

Ťažko povedať, nakoľko je moja skúsenosť zo svätej zeme autentická. Každopádne, nebol to ani turisticko- pamiatkový zájazd, ale ani exkurzia do bežného života domácich. Bolo to niečo medzi tým. Určite však viem, že len čo sa naskytne príležitosť, pôjdem tam znovu. Izrael, tak mladý a predsa staroveký, posiaty ranami histórie, poznačený neustálym bojom o zachovanie integrity, plný bolesti zo strát na životoch počas konfliktov, berúci turistovi dych na každom kúsku malebnej krajiny a ležiaci na styčnom bode všetkých veľkých náboženstiev sveta, na hranici Európy a arabského sveta, tento maličký štát sa vám dostane pod kožu.