Spoločné vlákno, ktoré sa tiahne cez skúsenosti bývalého kňaza, je toto: mali sme obrovskú túžbu byť iní ako tí okolo nás. Chceli sme byť čistejší, bližšie k Bohu. Chceli sme mať svedomie slobodné pred Bohom a hľadali sme kňazstvo, o ktorom sme si mysleli, že v ňom môžeme udeľovať našim blížnym spasenie krok za krokom. Vznešenosť a pôvab kňazstva nás takisto priťahovali, keďže kňazi okolo nás boli nápadne ctení cez zvláštne výhody a postavenie. Počúvať spoveď, odpúšťať hriechy, privolávať Krista dole na oltár a zázrak toho, že sme mali byť “iným Kristom”, to všetko  nás vábilo. Slovami románu, ktorý Graham Greene napísal o tejto téme, boli sme priťahovaní “mocou a slávou”.
Nikdy sme neskúmali tieto tvrdenia:
1. Existujúci úrad obetujúceho kňazstva v Novej zmluve.
2. Život kňaza sa sústreďuje okolo sviatostí.
3. A neskúmali sme ani naše vlastné presvedčenie, že sme boli vhodnými ľuďmi na to, aby nás povýšili na takúto česť. Veď sme sa ťažko namáhali, aby sme boli “svätí” a tak sme pokladali za automatické, že správne postavenie pred Bohom je niečo, čo si môžeme zaslúžiť.

My, ktorí sme sa chválili tým, že sme kňazi, sme boli šokovaní, keď sme na začiatku sedemdesiatych rokov čítali slová jedného z najlepších katolíckych biblických učencov, Raymonda E. Browna:

Keď sa presunieme zo Starej zmluvy do Novej zmluvy, stane sa nápadnou táto skutočnosť, totiž to, že aj keď sú na scéne nejakí pohanskí kňazi a židovskí kňazi, aj tak nie je žiadny jednotlivý kresťan nikde označený ako kňaz. List Židom hovorí o veľkňazstve Ježiša tým, že porovnáva Jeho smrť a vstúpenie na nebesia so skutkami židovského veľkňaza, ktorý raz za rok vošiel do Svätyne svätých v chráme s krvavou obeťou za seba a za hriechy ľudu (Hebrejom 9:6‑7).

Ale pozoruhodné je, že autor listu Hebrejom nespája kňazstvo Ježiša s Eucharistiou alebo poslednou večerou, a ani nenaznačuje, že by iní kresťania boli kňazmi na spôsob Ježiša. Vlastne táto atmosféra “raz a navždy”, ktorá obklopuje kňazstvo Ježiša v Hebrejom 10:12-14, bola ponúkaná ako vysvetlenie, prečo v období Novej zmluvy nenachádzame žiadnych kresťanských kňazov.

Neskôr v tej istej kapitole Brown argumentuje pre kňazstvo na podobný spôsob, ako bolo kňazstvo levítskej triedy v Starej zmluve. Svoje argumenty pre takéto tvrdenie stavia na rozvoji takejto doktríny v rámci cirkevnej tradície. Dokonca aj tí z nás, ktorí sme poznali Bibliu len veľmi málo, sme už vedeli, že farizeji prijímali tradíciu za nadradenú jasnému Božiemu slovu. Brownovi sa podarilo skôr zrútiť naše presvedčenie, že sme naozaj kňazmi, než oslobodiť našu utrápenú myseľ. Teraz už vidím, že to, čo Brown prehlásil vo vyššie citovanom odseku, je biblické a úplne pravdivé. V Novej zmluve nie je žiadny úrad kňazstva okrem kráľovského kňazstva, ktoré patrí všetkým pravým veriacim

Toľko Richard M. Bennet.

Úmyselne v tomto článku nenazývam klér kňažstvom, ale slovom farári. Mám na to svoj dôvod a pokúsim sa vám ho objasniť.

Ako už je aj vo vyššie uvedenom úryvku napísané, rovnako tak aj v Písme Svätom, KRESŤANSTVO na rozdiel od všetkých iných vierovyznaní NEPOZNÁ ÚRAD KŇAZA, ktorý by mal byť prostredníkom medzi ľudmi a Bohom.

Kde sa to zvrhlo? Prečo systém organizovanej inštitúcie, ktorá si dáva prívlastok cirkev, zaviedlo rozdelenie ľudí na dve skupiny, klér a laikov?

Dôvod je jednoduchý. Na prvý pohľad by sa zdalo, že ten dôvod je správny – pomôcť ľudom prísť bližšie k Bohu, poviesť ich pomáhať im po celý život spoznávať Boha. Ak by toto bolo pravdou, bolo to by všetko v poriadku. Lenže to má určité nezhody s tým, ako vidí vec Božie slovo a teda Boh sám.

Nová zmluva, ktorú nám daroval Pán Ježiš, je iná. V momente jeho smrti na kríži Otec roztrhol oponu v židovskom chráme, ktorá oddeľovala veľsvätyňu (v ktorej bola umiestnená archa zmluvy a kam smel pristúpiť iba veľkňaz, aby pokropil zľutovnicu – vrchnák archy – krvou obete) od svätyne a ostatných  častí chrámu. Vo svätyni, predsieni veľsvätyne, sa nachádzali obetné dary a táto bola počas obradov otvorená a ľudia mohli z vnútorného nádvoria vidieť, čo kňaz robí. A za ním videli nepriehľadnú oponu veľsvätyne.

Čo vlastne urobil Boh tým, že roztrhol vo dvoje túto oponu?

Dal najavo, že od tej chvíle, ako na kríži zomrel Jeho Syn, je prístup k milosti, k odpusteniu hriechov a k priamej Božej prítomnosti UMOŽNENÝ VŠETKÝM ĽUĎOM! Už nemusia byť vykonávané žiadne ďalšie obete, už za všetky hriechy bolo zaplatené úplne a dokonale. Každý, kto túži prísť k Bohu, má slodobný prístup k Trónu milosti.

Jeden môj braček sa tak zamyslel, čo asi robili starozákonní kňazi na druhý deň po Kristovej smrti. A verím, že mal pravdu, keď povedal, že zašívali oponu. ZAŠÍVALI OPONU, aby opäť zabránili ľuďom slobodnému prístupu k milosti. Aby ľudia neobchádzali ich samých. Ich postavenie by predsa bolo zbytočné a to nemohli dovoliť.

O tomto je „kňažstvo“ v novej zmluve! Klér sú ľudia, ktorí si nárokujú, že ľudia musia prísť za nimi, ak chcú prísť k Bohu. Bez ich prostredkovateľskej úlohy vraj ľudia nemôžu obdržať milosť, oni musia vykonať zmierujúcu obeť.

Dnešní farári neobetujú baránky, obetujú vraj Krista. Aby mohli ľudia obdržať milosť. Celé opodstatnenie ich postavenia stojí a padá na tom, či obetujú Krista v chlebe a víne, alebo nie. Ak nie, potom sú tam navyše a nie sú postavení Bohom a ich postavenie pred ľuďmi je lož.

Dokonca aj v prípade, ak chlieb a víno sú premenené Kristovo telo a krv, je namieste skúmať, KOMU DÁVA PRÁVO BOH, aby bol tým, skrze koho Boh koná túto obeť.

Takže poďme sa pozrieť na ďaľšie úlohy farárov, ktoré vykonávajú.

Mali by vyučovať Božie slovo. V starej zmluve tak robili zákonníci, ktorí vyučovali zákon. Nemuseli to byť vôbec levíti, ktorých rod bol postavený ako kňažský. Zákonník a kňaz nemuseli byť nutne jedna a tá istá osoba. Zákonníci boli ľudia, ktorí zákon študovali a vyučovali. Mohli fungovať napríklad aj ako správcovia synagóg, správcovia kňažských majetkov a podobne. Ale samozrejme, kňaz, pochádzajúci z kmeňa Lévi, bol pravdepodobne vždy aj zákonníkom.

Teraz sa pozrime do Novej zmluvy, komu Božie slovo hovorí, že má byť schopný vyučovať iných Božie slovo. Odpoveď znie: KAŽDÝ KRESŤAN! (2Tim 2.2; 2Tim 2.24; 1Tim 3.2; Rim 12.7). Isteže každý podľa miery poznania, ktorá mu bola daná. Niektorí majú dokonca dar vyučovania.

Ale každý jeden kresťan má dorásť do dospelosti v Kristovi natoľko, aby vyučoval mladších vo viere, prípadne tých, ktorí ešte neuverili.

A toto je koreň problému, ktorý vzniká delením kresťanov na klér a laikov – tí, ktorí sa považujú za laikov, sa zbavujú zodpovednosti za to, či privádzajú vyučovaním (alebo kázaním) Božieho slova – evanjelia – neveriacich k viere, zriekajú sa zodpovednosti za vedenie svojích rodinných príslušníkov k osobnému poznaniu vzkrieseného Ježiša Krista, atď.

Keď som raz v jednej diskusii zaútočil na postavenie farárov, istý človek sa ohradil: „a kto má ľudí vychovávať vo viere?“ – presne o tejto zvrátenosti hovorím. Odpoveď je: TVOJI RODIČIA ťa mali tak viesť, aby si už poznal Pána osobne! Ak zlyhali, je to smutné, ale ty sa nevzdávaj a hľadaj Ho sám, aby si ty mohol priviesť k Nemu iných, aj svoje deti.

Prichádza čas, ba už je tu, keď mnohí, ktorí nepoznajú Božie slovo (=Písmo=Bibliu) dôkladne na to, aby sa nedali zviesť klamstvami. A to hovorím nie iba o tých, ktorí sú len duchovne mŕtvi náboženskí ľudia, ktorí veľmi dobre vedia, že sa s Kristom nestretli, toto nebezpečenstvo je tu aj pre tých, ktorí Ho spoznali, ale nespoznávajú viac a hlbšie a ostali stáť na mieste namiesto toho, aby napredovali v poznaní Jeho osoby.

Žiaden kresťan nie je hodný sprostredkovať spasenie iným ľuďom. Je to len a len Božie slovo, ktoré môže (a má) rozprávať, ktoré je schopné dať život hriešnikovi. Žiaden človek nie je hodný, aby obetoval Krista.

Ak si niekto myslí, že drží v rukách na oltári Krista, ktorý sa premieňa, nie je to potom človek, ktorý prináša spasenie iným, ale je jeden z tých, ktorí Krista križovali na Golgote a Pán sa za nich modlil k Otcovi: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

Písmo jednoznačne hovorí o všetkých kresťanoch, že sú kráľovským kňažstvom. Všetci sme kňazi. Všetci, ktorí sme svoje životy vložili vierou do Veľkňazových rúk. Všetci sme povolaní plakať za stratených, kázať Božie slovo, ktoré má moc spasiť ľudí a slúžiť iným.

Kvôli stáročia trvajúcemu bludu o postavení kléru zblúdila aj cirkev, ktorá postupne začala objavovať stratené Božie pravdy. Táto jedna lož v cirkvi ešte šarapatí – a to je postavenie farárov.

Môžeme zameniť slovo farár napríklad za slovo pastor (a pod.) – a sme zase v náboženstve: pastor a radoví veriaci = klér a laici.

Zvrátené učenie o autoritách, nech už je to v RKC alebo v iných denomináciách má za následok jeden spoločný dôsledok – maličkí vo viere nerastú v poznaní Pána Ježiša, nerastú v schopnosti a pomazaní vyučovať, nerastú v schopnosti viesť iných, pretože nemajú možnosť a priestor. Pozrite sa na väčšinu zborov či farností: dlhé desaťročia fungujú v tom istom princípe: jeden (prípadne malá skupinka vodcov) vedie zbor a ostatní počúvajú a prijímajú. Občas sa niekto vo vedení zmení, ale to je asi tak všetko.

Laici zostávajú laikami a zohrievajú lavice. Neslúžia. Ak aj áno, nie v cirkvi. Rozhodne málo zborov na svete funguje podľa biblického modelu, že keď sa cirkev stretne, každý má niečo – niekto žalm, iný proroctvo, ďalší slovo vyučovania, iný povzbudenie. Vždy je to len zopár ľudí, ktorí fungujú takpovediac NA PÓDIU a hrajú divadlo pre obecenstvo.

A týka sa to aj mnohých inak skvelých zborov, v ktorých napriek mnohým úžasným veciam, ktoré majú, sú schopní nazývať určitých ľudí, fungujúcich ako vodcov, slovom DUCHOVNÝ. Podľa Písma má byť duchovný každý. Písmo duchovného človeka stavia do protikladu s označením telesný, a tým je to myslím jasné.

Ďakujem Bohu za tú hŕstku zborov, ktorí žijú inak a ďakujem za milosť, že som to mohol uvidieť a že mi Boh dal spoločenstvo s ľuďmi, ktorí to vidia rovnako.

Podľa Písma má byť každý kresťan schopný rozsudzovať bludné a správne učenie. Pán povedal: kto chce činiť Božiu vôľu, spozná, či to, čo hovorím, je z Boha. Každý znovuzrodený kresťan má v sebe Ducha Svätého a Ten ho vyučí a vovedie do každej pravdy. Všetko, čo potrebuje, je – spoznávať viac a viac svojho Pána.

A na to sú daní do cirkvi starší. Starší vo viere sú ľudia, ktorí už s Pánom všeličo preskákali, poznajú Ho viac ako mladé „duchovné bábätká“ a vedia tým mladým pomôcť s rozsudzovaním a učia ich spoznávať Pánov hlas. Ich úlohou je doviesť mladých vo viere, aby dospeli, aby boli zbudovaní v Kristovi a aby sami boli schopní viesť ďaľších.

Áno, počas tejto etapy je možné nazvať ich vodcami, nemá to však byť tak, že zbor funguje počas dlhých rokov s rovnakými vodcami a rovnakými radovými členmi. Každý kresťan sa má stať vodcom, má sa naučiť stáť v autorite Kristovej, poznať Pána tak dôkladne, že bude schopný načúvať Jeho hlasu tak dobre, že ho bude viesť On.

Post farárov a iných vodcov, ktorí si nechávajú hovoriť oslovením „dôstojný pán, duchovný, otče, brat pastor“, atď, je v priamom rozpore s tým, ako by podľa Kristovho videnia mala cirkev fungovať. Cirkev má viesť v prvom rade Duch Svätý a nie ľudia.

A o tom to je – ľudia nedôverujú Duchu Svätému, že by v tom neboj hokej. Ako by to bolo, keby mal každý právo vyjadriť sa, keby každý mal právo hovoriť do učenia a do chodu zboru. Preto radšej cirkevné autority bránia veriacim užívať slobodu, do ktorej ich Kristus chce zbudovať, a napríklad proroctvá či pripomienky k učeniu môžu rozsudzovať iba autority.

Pre kontext môjho videnia tejto problematiky vám doporučujem prečítať aj články

http://www.krestan.sk/blog/selah/autority

http://www.krestan.sk/blog/selah/sloboda-od-zverenych

http://www.krestan.sk/blog/selah/krali-cirkvi

http://www.krestan.sk/blog/selah/pat-sluzobnosti

alebo napr. aj http://www.krestan.sk/blog/selah/boh-mi-povedal

V budúcom článku sa budem venovať napomínaniu vodcov.

selah.